Zo dňa na deň

Zajtra. (Už dnes)
Obyčajný deň s ohňostrojíkmi na jeho konci. V iných kútoch zeme v iný čas, tak nie je možné povedať, ktorý je ten správny. Trochu voľna (v sobotu), bublinky, nuda, telka, comp a šialenstvo. Žranica, zlomené presvedčenie a nádej, priviazaná o kotvu spolu so zoznamom tohtoročných predsavzatí, hodená do vane s už neexistujúcim kaprom.

Neviem, prečo si ľudia myslia, že čas na zmenu nastane len v tento deň, akoby im to pomohlo k dobrému. Keď niekto zmenu chce, nebude čakať na dvanáste odbitie kostolnej veže, nepotrebuje na to alkoholický dych a hŕbu priateľov, ide o duševnú záležitosť, pripomína mi to záhradku. Čo si tam nasadíte, to vám tam vyrastie.
Síce ja som so svojimi sľubmi a veľkými slovami o zmene ďaleko nedošla, ale môžem na to použiť alibistickú pohodlnú otrepanú frázu, ktorú som teraz zabudla, tak si ju domyslite.

Prečo vždy na konci roka trpím desivým nostalgickým syndrómom opúšťania niečoho? Akoby sa niečo nasilu strácalo. Nepáči sa mi to.

Ale najradšej mám na konci roka zmiešaný pocit z rekapitulovania udalostí. Väčšinou dobrých, no aj tie zlé ma minimálne posilnili.
Upozornenie: Je to vážne len prvé, čo mi napadlo, takže neviem, či vyplňovanie otázok má nejakú hodnotu, lebo niektoré veci ani nemôžem spomenúť, lebo si ich takto z hlavy nepamätám. A tento rok je viac zmätený ako ten predtým.

1. Najlepší výlet vlakom: TT=>ZA (také zážitky nemám s nikým iným, iba s nimi)
2. Najlepšia párty: Koncert 30STM, RocknRoll Party, všetky v skúšobni, Sústredko (aj keď nedopadlo vo všetkých smeroch dokonale)
3. Najlepšia brigáda: v stánku (tá druhá je na nič)
4. Najlepší víkend: Jarmočný a ešte ten, kde som nebolo skoro vôbec doma (a potom som ochorela)
5. Najobľúbenejšie farby: čierna, červená, biela, fialová
6. Najobľúbenejšia hudba: toto je ťažké povedať, ale 30STM, inak som úplne vyfučaná
7. Najlepšia dovolenka: Wales - súťaž (na tú nemá žiadna dovolenka)
8. Najlepší dovolenkový zážitok: vodná na múriku pri pláži v Turecku s dobrou debatou k tomu (aj keď je ich veľa)
9. Najhorší dovolenkový zážitok: že to vôbec bola rodinná dovolenka, že som sa spálila ako prasa na ražni, istá citová vypätosť
10. Najhoršia vec roka: zlomili sa mi obľúbené okuliare (dvoje!)
11. Najhoršia udalosť roka: úprimne? Že ten debil zneužil situáciu, že musím chodiť do školy, inak si na nič nepamätám, ale určite by toho bolo minimálne na jeden dlhý článok
12. Čo som začala: písať ako idiot, začala som šéfredaktorovať v školskom časopise, začala som sa ráno viac zaujímať o to, čo si oblečiem, začala som tento blog
13. Čo som skončila: isté priateľstvá, asi hrať na gitaru (bohužiaľ), prestali Vibrácie, ...
14. Najobľúbenejší nápoj: Radler (symbolizuje letnú slobodu), Mojito, Kofola a Víno
15. Dopravný prostriedok: Nohy
16. Čo sa zmenilo: život, aj keď na tom by som mala ešte popracovať
17. Víťazstvo roka: 2. miesto, báseň (smejem sa, ružovejú mi líca, je to podvod a ľudia už nevedia, čo čítať a čo sa hlavne oplatí chytiť do rúk... som sklamaná) a ešte aj Jednotka z odpovede z Fyziky (ďakujem)
18. Čo zostalo: isté nemenované pocity
19. Čo už nechcem zažiť: bezradnosť
20. Čo odišlo: strojček, naivita a dôvera, ktorá vlastne nikdy neexistovala
21. Ľudia, ktorí odišli: traja významní + drobnôstky blbôstky
22. Ľudia, ktorí prišli: Dvaja + ostatní
23. Písané dielo roka: neviem sa rozhodnúť, prečítala som veľa dobrých slov, no najviac - z posledného čítania, Nožnice
24. Umenie roka: hudba jednoznačne
25. Hudobný nástroj roka: klavír
26: Blog roka: Lennie-heroin.blog.cz
27. Prečo by mal byť rok 2012 ešte lepší ako 2011: Lebo vždy je čo zlepšovať, v čo dúfať

Záver, poučila som sa, naučila, žila, prežila, bavila sa, plakala bez sĺz, zamykala sa, otvárala sa, zamýšľala sa, je toho veľa a viem, že tento rok bol kvalitný a je mi ľúto, ako sa končí.
Teším sa na ten ďalší.
Pretože si plánujem napísať zoznam vecí, ktoré sa bezpodmienečne stanú.

Ľúbim svet,
Guess Who

Och, a ešte... Šťastného Silvestra a Úspešný Nový Rok!

Budúcnosť je slovo bez budúcnosti

Je to smiešne, ako až monumentálne si pripúšťam koniec tohto roka.

Všetko o rok ostarne, to, čo bolo aktuálne, už nebude, to, čo bolo nové, už nebude, rok 2011 sa stane rokom bývalým, minulým, späť sa nevráti.

Treba veriť, že sme ho žili naplno ako ani jeden rok predtým.

Pri pomyslení na budúcnosť mi prejde mráz po chrbte.

Ako to bude...? Ako len...?

Kde budem, kde bude pero, papier, slová, rozlietané... nechcem.

Vyskočiť z okna.

Vyhodiť veci z okna.

Zakričať z okna

a zažať tisícky svetiel, žiaroviek,

sviec po bytoch.

Odozva, vlasaté hlavy v okne,

ľudská zvedavosť a pýcha.

Sneh, sneh chýba.

Anjel v ňom,

krvavý

skrytý.

Ťarchou moci

utýraný, zbitý.

Láska zmäkla,

zvädla, zanikla,

odišla.

Na pochody,

kde si ju viac vážiť budú.

Zazrieť ju v dave

bude ťažšie

než vesmír odvážiť

na ľudskej váhe,

ktorú na pleciach nosíme.

Koniec

Exces.

Prázdny pocit z pocitovej špekulácie, vytvorenej na sviatky Vianočné, svietky umeliny, faloše, širokých úsmevov a zisťovania, ako veľmi už nechcete.
Také nič som nepociťovala ani v najhoršie školské dni, kedy som v melanchólii chodila ako v bubline po širokých školských chodbách či snažila sa dávať pozor pri sledovaní pohyblivých pier profesorov.
Proste... nič.
Len potom neskoro (pre mňa o jedenástej) večer to bola únava.
Nič nezdvihlo náladu, a viem, že okolo bolo veľa vzruchov.
Inak... boli Pelíšky, tak aspoň na okamih som uletela preč z našej obývačky, od rodičov, starých rodičov, súrodenca, a bolo mi nízko fajn.

A dnes... ďalšia komédia.
Fiasko.

Prečítala som fakt veľmi veľmi dobrú knihu, ktorú som jednoducho nedokázala odložiť, uchvátila ma. Napíšem si ju do zoznamu, hneď to bude. Len nechápem, prečo je názov Nožnice...

Páči sa mi sukňa, ktorú som dostala. Kebyže mám dlhšie nohy...

Zistila som, že nechcem byť stará.
Nechcem nechcem nechcem.

Toť všetko,
Guess Who

Klasika.

Neviem, čo mám povedať.
Všetko mi príde také banálne.
Tak nepodstatné.
Tak prázdne.

Je to super pocit.

Len čakám
na koniec utópie,
vyústenie do priekopy
s mŕtvymi snami,
je to horšie,
keď je to rozmazané,
zažrať sa do paplóna,
že ma ani svätý neuvidí,
dovi dopi.

P.S. Mám chuť urobiť niečo hlúpe a nezodpovedné.
P.P.S. Asi to aj spravím.

Už mi z tej reality začína pekne drbať.

(Napísanie tohto "článku" mi trvalo minimálne hodinu. Aspoň vidíte, ako na tom som so svojou slovnou zásobou)
Have a Nice Day :)

Oblaky

Je to smiešne, tak sa smejem.
Oblaky sa zoskupili,
nad obláčikovou dekou,
kde sme sedeli.
Bezstarostné skoro detstvo trávili.
Pády a vzlety,
triesky v prstoch, dlaniach
nešťastných.
O deň, dva, zadrhnem sa tým
smiechom.

Všade vianočné vence a ja o idoloch.

Už dávno som premýšľala o čom sem napíšem článok. Slová ubiehali, dni, noci tak isto, akoby chceli, aby som sa konečne na nohy postavila. Asi ešte nevedia, že v poslednej dobe mi ich pomaličky, ale s účinnosťou Božích mlynov, rez po reze s naostrenou realitou, amputujú.
Je zábavné používať metafory :-)

Ale vráťme sa naspäť k téme, na ktorú som zhodou okolností prišla raz večer, keď som zaspávala. Väčšina dobrých myšlienok mi napadne neskoro v noci, ich problém však je, že skončia v smetnom koši, t.j. že si na ne ráno už nespomeniem. A večer v posteli, keď sa snažím zaspať a hľadám vhodnú polohu som taká lenivá, že si to nepoznačím.
A tak končia moje dobré myšlienky v koši.

Téma, ktorú som si vybrala a o ktorej som premýšľala neskoro v noci, keď už všetky svetlá u nás doma zhasli, bola vlastne dosť žoviálna a irelevantná. Rozmýšľala som o svojich idoloch, o ľuďoch, ktorých obdivujem, prinášajú niečo dobré do dní vo väzení a sama seba som šokla  - aha-aha - väčšina sú chlapi.

Napríklad Hugh Laurie. Alebo Jared Leto. Kurt Cobain. Charles Bukowski. Či dokonca Heath Ledger.

Možno to prezrádza niečo o mojej povahe, a možno nie. Možno ma len motivuje keď vidím, že niektorí z nich majú rovnaké znamenie horoskopu ako ja, blá blá...

... Vlastne, čo sú idoli?
Ja mám len ľudí, ktorých uctievam.
Mojim snom nie je vykričať si hrdlo, keď ich náhodou stretnem na avenue v NY (keď tam budem bývať), vypýtať si podpisy, na telo, na brucho, na čelo, zapózovať na jednu profilovečku a koniec. Skôr by som sa s nimi chcela stretnúť osamote, porozprávať sa o hudbe, živote, kariére, v pohodičke pri sviečke, v ruke pohár červeného vína, okolo šum ostatných ľudí, hudba z VH1 ako podmaz (alebo skôr nejaké kvalitné nahrávky). A to by mi stačilo. Možno by sme sa už nikdy viac nestretli, ale... jedna moja veľmi blízka a veľmi múdra kamarátka povedala: Konverzácia je duševný sex.

Keď tak premýšľam, som len rada, že sú a niečím, netuším čím si ma pritiahli k sebe. Tak ich obdivujem.

A to je asi všetko k tejto téme.
Inak... veľmi sa mi páčil film Imaginárium Dr. Parnassa.
Odporúčam.

Koniec nezmyselným blábolom!

Guess Who

P.S. Nemám rada sviatky. Nemám. Nemám... Dúfam, že to je len v tejto etape života.

Alternatíva Reality - Veta, slovo, písmeno, medzera.

[0.4]

Veta, slovo, písmeno, medzera.

hudba

© 10/2011

Ležala na posteli, nadvihovala paplón energickými pohybmi nohy a listovala v kalendári.
"Mám tu dohodnuté stretnutia na mesiac dopredu."
Pohľad presunula ku oknu a miznúcej postave.
"Vieš, čo to znamená?"
V okne, roztvorenom dokorán, viali myšlienky. Druhá postava sa obrátila, povedala: "Neviem."
"Som obľúbená. Ľudia vedia, že existujem." a objala ho. "Budem mať čo robiť veľmi dlho. Gratuluj mi."
Chlap ju s jemným povzdychom do vlasov ochotne objal a rozptýlil sa ku stenám a stropu.
On príde.

Škola ju pristúpila svojimi obrovskými šľapami a ona by im však najradšej ušla v podobe malej lienky. Tej sa neubližuje.
Vošla do budovy, hudba jej hladila sval ukrytý pod rebrami, no ako noty, akordy dozneli, spustla nálada. Realita ju udrela dvierkami modrej skrinky do čela. Učebnice, zošity, úlohy, informácie, depresie.
Lepšie jej je vo svete usporiadanom podľa nej.
Odpyká si deň rozvrhov a opäť má pár hodín pre seba a nich.
Zabuchla sa v skrinke a kráčala schodmi do pekla.

Ignorácia pomáha prežiť hluk a stupiditu v triede ako lieky na spanie. Síce sa zobudíte, ale spíte ďalej. Len niečo zaujímavé dokáže prebrať.
Otázniky a Výkričníky sa v triede pohybovali sporadicky, ani po obežnej dráhe otravujúc jej nekomunikatívnu osobnosť.
"Hej! Osobný priestor." pohrozila im, no i sama sebe.
"Už aby som bola pri vedomí." vysúkala napokon zo seba ďalšiu vetu, tentoraz patriacu trom bodkám. Nepochopili ju.

"Máš ešte niečo sladšie ako je karamelový cukrík?" znova kraľovala na posteli, ale táto ležala uprostred slniečkovej izby.
"Bozk." priblížil sa k nej, pomaly, jaguárím rozvážnym krokom, dotkol sa pier, prebehla výmena tepla, vyžadujúca dva spletené jazyky, jedno zlomené a jedno ľahostajné srdce, štipku pretvárky a dušu, ktorá odletela za miznúcou siluetou.
Naraz otvorili oči, on sa zasmial a ona sa vrátila k vyberaniu karameliek zo škatuľky.
Škoda, že myšlienku vybrať a nahradiť nemôže.
"A niečo sladšie nemáš?"
"... Už máme len sirup."

Pozorovali ste niekedy hviezdy za jasnej noci, idúcky po nohách domov či na cesty? Vtedy ich príchuť nemá chybu. Rozmýšľate, ladíte s náladou malých svietiacich objektov a ani neviete prečo, cítite sa vyrovnane, dobre, uspokojene. So životom.
Bola chladná zimná noc. A vy, vtelený, keď ona krá(i)čala pod lampami domov.
Mala za sebou rušný deň, ktorý ju určite bude naháňať aj v spánku na internáte, no i s týmto poznaním kráčala ľahko, z úst jej unikala para.
"Prečo nerešpektujete večierku, mladá slečna?"
"Vaša zvedavosť až dych vyráža. Žijem, áno, to je odsúdeniahodný prečin a zaslúžim si slučku. Ale čo tá vaša chorobná zvedavosť? Pchanie nosa do vecí, do ktorých vás netreba? Nemáte ako minúť čas, čakanie na smrť, a preto hundrete nad všetkým, čo vám nie je po vôli. Skúste svoje komplexy obrátiť proti sebe. Trebárs v zrkadle."
Unikla upratovaniu rozochvených pier, gest mŕtveho človeka, umŕtvila ho rýchlejšie ako zvyčajne. Dnes jej ide karta, dnes bude písať.

"Allegro je rýchlo, a lento pomaly.

Kto si ma chytí, nebude viac zvedavý."

Bola v izbe sama. Duševne osamotená a výnimočne jej to prekážalo. Simulantky už spali simulovaným spánkom, simulovane snívajúc o simulovanej romantike. Zasmiala by sa im do perín, keby nesimulovali tak precízne, až to musela oceniť tichom.
Pri svetle telefónu listovala v adresári svojich klientov. Mala zdanie, že aspoň oni nič nepredstierajú a svoje klamstvá si nechávajú pre manželky po troch pôrodoch, 10-ročnej pracovnej praxi a s presvedčením, že sex je už dávno preceňovaná záležitosť.
Prestala písať a zadívala sa na siluetu pri okne. Akoby sa strácal, pomyslela si, ako ilegálne chytený kanál v telke. Zrnitý obraz, škvrny, rozladený zvuk.
Otočil k nej tvár, ona sa usmiala.
"Zajtra zomrieš. " vyfúkol.
"Ja viem, " odvetila ona, "koľko mi dávaš? Chcem väčšie prsia."
Posol stuhol, vkročil do okna. "Jedenásť hodín, dvadsať minút, tri sekundy. Dve. Jedna... Hmotný majetok ti vezmú."
"Je telo hmotný majetok? Ak všetko okrešeš, len môj duch je pravé ja? Je telo šupka banánu? Nepotrebná a ľuďmi častokrát posudzovaná, a pritom v nej zreje plod vyššieho cieľu?" zapne si časovač na mobile a uloží sa do zaspávacej polohy. Čaká na odpoveď v chlade a tichom vyrovnaní.
"Milujem ťa." zaznelo len a dievča stratilo signál. Nabúrala sa jej však do systému simulantka: "Buď už ticho, chcem spať."
Vnoriac svoju tvár do vankúša, zhltávala vzlyky a slzy neurčitého pôvodu.

"Allegro je rýchlo, a lento zasa pomaly.

Kto si ma chytí, nebude viac zvedavý."

Ráno. Des a Hrôza z okna na ňu vrešťala, z ulíc prepadávala a z izby a spoločných raňajok znásilňovala jej sinavé, modrinové, opuchnuté sebapresvedčenie i charakter.
O ôsmej, takzvaného času začiatkov v škole, už nastupovala na vlak smerom: s tebou strávim posledný rozhovor.
Cestou vytrhala všetky popísané listy denníčka a poslala ich oknom pomocou vzdušného víru rovno ku koľajniciam.
"Slečna, čo to vyvádzate?"
Presvietila sprievodkyňu pohľadom.
"Rozdávam svoj život. Rozhadzujem ho... Tu máte lístok a nepindajte už. Nie je to vôbec relevantné, skôr relatívne."

"Chcem väčšie prsia." zadívala sa do očí známo-neznámeho, pohladila ho po ramene a sľúbila, že bude dobrá.
"Máš ich mať."
Jedenásť minút trvalo, kým jej telo prvýkrát vzlietlo nasledované niekoho rukami, aby sa vrátila. No nepotrebovala ich. Niekde medzi potom, vzdychmi, sladkým ešte, rozvíreným prachom, šeptom hriechov videla svoju dušu meniacich farieb, ako prilepená k zemi neodporuje gravitácii. Tej odporujú len hlupáci a jej duša už hlúpa nie je.
Suché ahoj, ahoj,
už sa nikdy neuvidíme.

Zostávajú dve hodiny smrteľné, už aby budík zazvonil.
Privítala sa na internáte doprevádzaná pohŕdavými pohľadmi ako keby patrila medzi hŕstku nenávidených vyvolených.
Človek chce pomôcť, a aj tak z toho vyjde ako najväčší debil.
Vyšla do izby číslo 16, zabuchla dvere a jediný pohľad stačil na to, aby sa rozkričala. "Nie. Nie!"
Pocítila v nose smrad spáleného mäsa, papiera, videla, ako vyteká atrament z jej adresára... Hodila sa kolenami na zemi, pokľaknúc pred simulantkami. Oči mala v slzách a balvany na chrbte. "Prečo?" skríkla. Adresár jej spálili. A čriepky sa rozbili.
Pocítila obrovskú bolesť. Z rozšklbaného vnútra vypadla stránka posledná, pečatiaca.
Udreli ju do tváre, kopali do brucha, rozmazané fľaky na koberci pripomínali ruže v rozpuku. Pozrela ku oknu, hľadala útechu.
On tam stál. Miznúca silueta pozdvihla jej tvár do škodoradostného smiechu, hodiny odrátavali, on jej položil pery na nos.
A zmizol!
Nestihla sa ho ani dotknúť.
Smiech bol čoraz hlasnejší, pestrejší, väčší, začínal tvoriť zlovestný orchester a myšlienka dozrela v riešenie duševného konfliktu.
Pozviechala sa na nohy, otvorila okno, cez krv sa usmiala: "Pre vás, za tebou."
Myslela si, že tiež vie lietať v halucináciách(, zatiaľ čo jej mobil zazvonil).

Krátky zápisok

A tak som sa stala chorou, zo dňa na deň.
Je to príma.
Vygrcať zo seba všetko, premýšľať o smrti, viete, také rezonujúce echo niekde vzadu v hlave, lebo aj tak viem, že sa z toho dostanem. Je to len detox. Relatívny. Realitný.

Len ma mrzí, že som sa nemohla ísť von nadýchať zimy, aspoň na chvíľu, tak isto aj chvíľu existovať na skúške Kantičiarov a hlavne zablahoželať Tomekovi.

Proste zase nemám šťastie.

Čo dobré, čo zlé

Dvojtvárna strana mince, dvojitá, oddelená ostrou čepeľou. Nie je to také jednoduché, ako prejsť z jednej strany metra na druhú (akoby aj to bolo v niektorých situáciách jednoduché...).

Priatelia, vzťahy, chladnúce, zohrievajúce radiátormi, čo je to snaha? Ako veľmi sa vie človek snažiť? Čo snaha obsahuje?

Všetko najlepšie k meninám, bývalý priateľ

Na večer Túlavá

Prázdna ulica vonia pošpineným
vzduchom pobrežným.
Aj démoni stíchli, keď
rany nebolia.
Klobúk uletel z pevniny
na kus modrého mora,
spásna myšlienka vietor dráždi,
svojimi slovami o jemnom,
očistnom daždi.

Pod klobúkom,
skryté sú oči tuláčky.
Veľa belasej nespútanosti
požičala si od vĺn búrlivých.

Koho bičujú olivovou ratolesťou,
počuje syčanie síry
v šumení rozdráždených stromov
ani disharmóniu nebezpečných skonov,
v krajine bez pohrebných zvonov
či slepeckej palice.

Tuláčka s klobúkom kráča,
dážď jej bozká líce...

Alternatíva reality - Len koncert [0.1]

[0.1]
Len koncert

© 2010

Ticho, napokon potlesk. V rozsvietenej sále tlieskalo najmenej päťdesiat párov ľudských dlaní, očakávajúce vystúpenie svojich ratolestí, ktoré vychovali k tomu, aby šírili dobrú povesť ich menom a oni im mohli zo samej vďačnosti opäť zatlieskať. Najsilnejšie, až ich dlane a načervenavé prsty budú štípať od snahy.

"A prichádza aj moja chvíľa. Aj ja tam budem stáť, pred niekým, kto ma zdanlivo pozná i pred ostatnými, ktorí možno zachytili moje meno od uvádzačky, no hneď nato sa im vyparilo z mysle. Ešte stále uvažujem nad tým, na čo je celá táto ceremónia dobrá. Vidieť potupu, keď sa niekto pomýli a hrdo sa vznášať, keď to pri nástroji zvládneme? Ja... začínajú sa mi triasť ruky."

Lucia pocíti miernu nervozitu vo svojom vnútri, žalúdok jej nespokojne zavrčí, no našťastie sa tento zvuk razom rozplynie vo zvukoch potlesku, radosti, spokojnosti.

"Prečo som sem pozývala otca. Uvidí, ako zlyhám. Uvidí to aj Lenore, ale to mi nevadí, ju som tu chcela. Ale prečo... prečo neprišiel on? Prečo?"

-Teraz príde žiačka piateho ročníka, Lucia, a zahrá nám valčík od Yanna Tiersena.- oznámi pani profesorka, ktorú Lucia nikdy predtým v hudobnej škole nevidela.

Obliekla si čierne priliehavé šaty z Manga, ktoré kupovala s mamou vo Viedni. Bol to vcelku vtipný príbeh - Našla si ich v obchode v Bratislave, no po vyskúšaní jej ich mama nechcela kúpiť. A ona dúfala a verila, že raz ich bude mať... Prešiel týždeň, a ony šli do Viedne na poznávaciu prechádzku po meste. Pritom však skončili v nákupnej štvrti a nakupovali oblečenie. Vstúpili do Manga, ona ich hneď hľadala. "Keď tu budú je to znamenie, mami." Podišla ku stojanu, ktorý k nej vysielal záhadné vlny energie, a potom sa naradostnene usmiala - Držala v rukách vešiak s čiernymi šatami. Čakali tam na ňu.Človek v živote nedostáva veľa druhých šancí, Boh bol k nej milostivý a doprial jej pocit šťastia, ktorý ju zohreje vždy, keď si ich oblečie.

Aj teraz ich mala na sebe. Vstala zo stoličky, ľudia na ňu upreli svoj zvedavý zrak, nie zrovna príjemný. Čakali, či bude lepšia ako ich potomok, alebo sa môžu spokojne ksichtiť nad tým, aké majú úžasne nadané dieťa. Mala ich na sebe, no dobrý pocit sa rozplynul ako nádej, ktorú do tejto sekundy prechovávala v srdci. "Nepríde. Jednoducho nepríde. Nemá na to, nemá ma rád, som mu ľahostajná. Bola to len ilúzia, predpojaté klamstvo. A bolí to. Bolí."

Sadne si za klavír na stoličku priamo určenú na tento účel, nadýchne sa, trhano vydýchne a cíti, že keď položí ruky na klávesy, rozplače sa.

Hrá, rukami behá z jednej strany klaviatúry na druhú, rozumne používa pedál, premýšľa nad tým, čo robí. Preto nedokáže kontrolovať slzy, čo jej vytryskli z očí bez poriadneho logického dôvodu. Plače, a pritom hrá, akoby sa nič nedialo. Hudba znie, noty sa spájajú do melódie, vytvárajú kolísku smútku, potupy i sklamania.

Dohrala. Na pár sekúnd zostane sama so svojimi myšlienkami v tichu, napadne jej: "Čo si o mne pomyslia? A čo Lenore?" Ale kašle na to. Zadíva sa do hľadiska, ktoré jej spätne ponúkne svoj obdiv vyjadrený potleskom a odchádza, odchádza si po kabát a von...

Skladba

Keď ľudia nadobudnú tváre

Najkrajšie okamihy sú preto najkrajšie, lebo sú neopakovateľné.

Mali by sme si ich vážiť, hlavne ja, pretože nikdy nie je isté či prídu.

Kúsok krásy.

Môžem úprimne prehlásiť, že táto fotka je v prítomnosti klamstvo. Úprimne neznamená šťastne.

(Ak ma poznáte...) Nájdite 10 rozdielov medzi touto fotkou a mojou realitou.

Sunday Mood

Obava Napoleonova

Bláznivý neurotický dáždnik,
Napoleonov sluha,
slivky trafené.
Naleje pohár
tanečnej,
a ty sa vyber
ta, a zasa naspäť,
cez dieru v ponožke
do jesenného nečasu.
Obuj si gumáky, aby
si sa nestratil svetu a Napoleonovi.

Bez paliva

Padol si mi do kávy,
vmiesil sa do každodenného chleba,
vidím ťa spať v mesiaci.

Semienko vzalo nohy na plecia.
Kávové zrnko zhnilo
rozsvietením značenia
"No fuel".

Plávajúci

Rozsvietené mesto
pláva mi v hrejivej káve.
Osudnou minútou zisťujem,
že sú to tvoje oči...

Čierny kabát

© 09/2011

Vo vzduchu viseli vznášajúce sa lampášiky a jasom kradli lesu tmu. Bájni elfovia i víly vedeli, že dnes pokoj mať nebudú, preto pobehovali po lese, viedli tiché rozhovory, ktoré ľudské ucho nemohlo zachytiť, a iba občasné zašuchotanie lístia potvrdzovalo ich naozajstnú existenciu.

Postava v zlatom opare hviezdičiek prerušila všetku elfiu i víliu činnosť, nebadane, skrytí za hrubé kmene stromov, sledovali vydedenca, ako prichádza.

"Zmiznite, potvory." ťažko sa mu vydralo z krku, keď si napravoval a zapínal čierny kabát, takmer splýval s okolím, keby nebolo lampášov. Hviezdy sa stratili, za jeho chrbtom zostal iba dlhý tieň. Všetci sa zľakli jeho slov, utiekli hlbšie do lesa, a len tí najodvážnejší zostali nehybne stáť za stromami a kríkmi.

Zagánil na okolie. Vykročil po ceste značenej lampášmi, lietajúcimi tesne nad hlavou a on nečakal nebezpečenstvo. Sám sa cítil ako v klietke, no tá neexistovala. On áno.

Kráčal svižne, ticho zároveň, niesol sa ako tieň, na ktorý sa vie premeniť. Kritickým okom zazrel na jazero, vynárajúce sa z lesného porastu. Žiarili a odleskovali sa v ňom lampáše ako svetlušky nadrozmernej veľkosti.

"Príliš gýčové", pomyslel si, behom minúty pribehol k mólu, zviezol sa do loďky a opustil pevnú zem.

Studený vietor mu udieral do tváre, zatiaľ čo pozoroval ostrov, na ktorý smeroval. Loďka plávala sama bez inej, ľudskej či jeho pomoci. Len on, rozrážanie rozdráždených vĺn, vôňa dreva, rias. Sám.

Ako prvou vstúpil ľavou nohou na planý ostrovček uprostred jazera. Lampáše naďalej svietili, viedli ho medzi pne vyrúbaných stromov, uschnuté drevo bez duše, stúpal po popadaných konárikoch a listoch rozdrvených na prach. Na zemi sporadicky stretával staré plechovky, zhrdzavené železné predmety, iný odpad z veľkých miest. Občas sa trpko usmial, ba kopol do predmetu, no väčšinou len nedbanlivo prekročil.

Okolie strácalo život, po zeleni ani stopy, zostala len suchá, prašná zem ako dôkaz vyprahnutosti jeho duše a lampáše zlatistého svetla. Topánky rokmi používania nepoznajúce pôvodnú farbu, strácali sa v tom prachu, ale smelo pochodovali dopredu.

Muž niesol svoje telo, ešte ho nebolel celý človek, no obzeral sa za chrbát, keď mal pocit, že ho Samota opúšťa. Bol to však len prelud.

Elfovia i víly zmizli.

Došiel do cieľa. Pred ním, v neistých ruinách, vyrástlo z tieňa niekoľko kamenných stien, ktoré v minulosti znamenali domov, útechu, nielen štyri hradby izolujúce od sveta.

Použil dvere, aj keď nemusel.

Sadol si na zem, oprel sa o jednu z tých stien, zaťal zuby dívajúc sa na koniec svojej cesty, na posledný lampášik. Pokojne sa hojdal v bezvetrí.

Koho sú? Posol? Niekto, kto ho miluje? Niekto, kto mu chce ublížiť?

Poletujúci, žiarivý, začínal blikať, prichádzal o svoje čaro i silu.

Mihotavé svetlo preťalo skrúšenú tvár pútnika, ktorý cestuje bez cieľa, priamej cesty, zočil zrkadlo. Priplazil sa bližšie k nemu, vedel, že tam nik nie je.

Bolo rozbité, popukané, zaprášené ako jeho topánky i spomienky. Zadíval sa na svoju tmavú siluetu, ozvali sa hlasy elfov a víl, bývalých druhov, priateľov - odraz zmizol.

On zostal. Sám.

Hlasy už nepočul.

Nikdy.

Delilah

♥

Raz tu, raz tam,

s davom splýva

chudá postavička.

Symetrická tvár,

vlasy hnedé,

oči veľké,

nič viac od nej

chcieť nemôžete.

V jednom pohľade

ukrytú pieseň dokonalú má.

Individuálna samotárka,

skrývajúca sa do obyčajných

nepovrchných handár,

bez ilúzií či utopických predstáv

s Prehrou na pleciach,

díva sa väčšinou do zeme.

Aj tak k nej všetci raz padneme...

Delilah

(Vizitka - opis)

©

Kde je Nirvána

© 05/2011

Život sa vlečie.

Noviny ležali na stole, otvorené na stránkach rubriky Financie, okradnuté o športovú prílohu, horúca káva rozvoniavala a praženica zo štyroch vajec stihla ochladnúť. Stránky šušťali vo vetre z nedbanlivo otvoreného okna na karavane, kofeínový nápoj vábil svojho závislého majiteľa, nech už ho konečne príde vypiť.

Vezmi si ma, volal. No tak si ma vezmi!

Štefan sedel na vyhriatej záchodovej mise, v jednej ruke zapálená cigareta, v druhej rozčítaný šport.

"Zas prehrali, neschopáci. Nech sa naučá hrať, alebo nech idú do preč z futbalu... dementi." lamentujúc nad krízovou situáciou v jeho obľúbenom futbalovom klube, potiahol si z cigarety, oblak nikotínového zúfalstva vyfúkol do úzkeho priestoru vôkol seba, aby sa ním konečne zadusil.

Bežne sa rozprával sám so sebou, o futbale, športe všeobecne, zriedka o iných veciach. Dôvod, prečo to robil, bola jeho dlhoročná priateľka Samota. Len prednedávnom si ju katastrofálne uvedomil a všimol, ako mu pobehuje po karavane, prenasleduje ho v práci, pri čakaní na úrade, či na pive v miestnej, prosperujúcej krčme. Večne sa mu nemóresne pchá pod nohy a priplieta sa k jeho objemnému telu aktívnejšie ako dialýza. Veľmi ho to znepokojilo.

Zdvihol si nohavice od členkov k pásu, založil si sobotňajšiu športovú prílohu do zadného vrecka, spláchol, pričom sa díval, či všetko zmizne dakde v temnej diere potrubia. So zapálenou cigaretou pri perách si povzdychol. Šiel sa naraňajkovať, kde si do kávy pri prvej príležitosti vlial decko rumu z poloprázdnej ploskačky. Tú si so sebou nosil vždy.

Bola sobota, sivá, nepriateľská, uprostred jednotvárneho sídliska, všedná, z ktorej mal vždy migrény. Zožltnutými nechtami na ruke si poškriabal pestované, týždňové strnisko, vyberajúc Ibalgin z poličky. Mal v pláne prespať celý svoj život a zobudiť sa maximálne na vlastný pohreb. A kto by mu ho vlastne vystrojil?Ženu nemá, milenky nemá, deti nemá, ozajstného priateľa nemá, dokonca aj toho všivavého psa mu zrazili. Určite napriek, susedy zo záhradky ho nenávidia odvtedy, čo im pomočil záhon narcisov a ružových kríkov. Čo, samozrejme, popiera. Už len z toho dôvodu, že to jeho pamäť nezachytila celé a v správnej dejovej postupnosti večera od začiatku pri barovom pulte s vodkami i pivom, po nemilý koniec chrápajúc na kope hliny pred karavanom, ako bežne.

Dívajúc sa na dve ružové tabletky, ležiace na kuchynskej linke podivnej farby, spomenul si, že už dávno ich nemá čím zapiť. Všetok chľast, dostupný vo vlastnom dome, vypil v priebehu pracovného týždňa. Zostali po ňom len prázdne fľaše, ako dôkaz, ako jediná spomienka. Umáraný smädom, obliekol si teda starú koženú bundu a vyšiel do Bohom zničenej krajiny.

Prechádzal zúboženými ulicami, hľadajúc správny obchod, míňal neznámych ľudí, ktorí radšej sklopili zrak, aby nevideli toľko zúfalstva naraz, a čím viac sa vzďaľoval od novín, známej šálky, záchoda, krabičky Ibalginu, tým viac si strachom z ľudí prepotil čierne tričko.

Konečne našiel to, čo hľadal. Ako zblúdilá duša námorníka, nasledoval spev sirén nevnímajúc nebezpečenstvo útesov, i volania Smrti boli čoraz hlasnejšie, výraznejšie a pravidelnejšie.

Zostáva ti už len pár pohárikov života, mädlila si kostnaté ruky.

"Čo už." zamrmlal tak nečujne, že ho nemohol nikto z nakupujúcich počuť, s horúčkovitým pohľadom preskakoval z jednej lesklej fľaše s mámivou etiketou na inú. V unavenej tvári nebolo miesto pre plytvanie časom, pristúpil bližšie k efektne osvetlenej polici a chcel sa načiahnuť.

Potrebuje sa opiť, potrebuje to viac ako lístok do nebies. Na ten kašle. Lebo toto je jeho Nirvána.

"Pane, potrebujete poradiť? S niečím pomôcť?"

S celým životom.

A Samota mu vtedy sama namixovala drink.

A možno nie

© 01/2011


Biele vatové obláčiky ťarbavo plachtili po sýtomodrej oblohe, (modrej ako uvítacia plocha Windowsu xP) farebné stromy, zaliate nestálym a prešibaným slnečným svitom sa hrali na tichú naháňačku s tieňmi, listy sa nakláňali v pred ľuďmi skrytom rytme severného vetra. Život vonku sa zdal krásny, mal zmysel.
Keď Jeseň predvádza svoje umenie najlepšieho iluzionistu, stačí na chvíľu zastaviť egoistické ťaženie za úspechom, slávou, peniazmi a kochať sa intenzívnou krásou života. Láskou prírody, ktorá si ju takto nežne prejavuje.

Lucka všetko vnímala. Prekrížila si ruky v oranžovom pletenom svetri na hrudi a vsakovala do seba harmóniu Božích zázrakov ako školská špongia. Jej silná viera ju doviedla až sem. A snažila sa tento svoj svet odhaliť aj Martinovi.

Stál blízko pri nej, mlčky pozorujúc výjav ako z počítačom upravených pohľadníc. Nemotorne si prehrabol rukou blonďavé vlasy, a keď okolo nich, stojacich blízko pri koryte rieky, prešiel postarší manželský pár, držiac sa za ruky, mal chuť cítiť ju bližšie pri sebe. Chcel jej opäť dokázať, že láska, ktorou horí za niečo stojí.
Spravil pár tichých, levích krokov k ryšavej Lucke, objal ju okolo pása, a keď si opatrne pokladal hlavu na jej plece, v kútiku úst mu pohrával detský úsmev. Nič mu nechýbalo, problémy boli fuč.

"Luci," ozval sa po chvíli čítania mlčanlivých hlások, pohladil ju po líci a pokračoval, "Ideme? Mali by sme. O chvíľu bude zima."
Slnko zatiaľ lenivo sťahovalo všetky lúče za kopce, biele mráčiky sa sfarbili dozlata sťa rámy honosných postelí pre anjelov, chystajúcich sa na odpočinok. Pohľad nízkej Lucky sa upriamil na Maťa, pozrela na neho a tiež sa usmiala. "Dobre. Ale je tu krásne, to musíš priznať."
Vystrela pred seba ukazovák, namierila ním na šumiaci prúd zradnej vody, potom na trávu, kde ako mŕtve ležali prvé suché listy, a nakoniec na vlniace sa stromy, strácajúce pôvab a lesk - bez svetla ani bez duše. Premýšľala, že by sa raz chcela stratiť v Ardenskom lese takto na jeseň, ak by jej to pán Shakespeare dovolil.
Martin neodpovedal slovom. Vrúcne Lucku pobozkal a prikývol na jej slová. Bezpochybne má pravdu. Stisol ju za ruku, poslednýkrát venoval jeden obdivný pohľad na krajinu pred sebou a ťahal svoju priateľku k autu.
Starý favorit škaredej kaki farby ich poslušne čakal na vzdialenejšom parkovacom mieste. Lucka tú ich starú káru mala rada. Mladý milujúci sa pár to v tejto dobe nemá najľahšie.
Nasadli do auta, Martinovi sa podarilo naštartovať zachovalý motor, otočili sa a uháňali domov cez tmavnúcu gaštanovú alej. Svojou rýchlosťou pred sebou hnali zopár parašutistických listov, tých pár odvážlivcov, čo sa rozhodli padnúť priamo do stredu pravého jazdného pruhu. Na ich tvárach sa okrem pozitívnych emócii cez okná mihali i obrysy stromov, tiene konárov, ktoré svojim asymetrickým tvarom vytŕčali zo zrezaného radu tých ostatných a snažili sa ich dobehnúť.
Lucka sa usmievala zapásaná na sedadle spolujazdca, nemala dôvod prečo sa mračiť, a sledovala prichádzajúci súmrak.
Občas, keď Martin spomínal na svoj predchádzajúci život, vždy mu mysľou prebehla nemožná veta: "Ako som žil, keď som ju nepoznal? Ako som žil bez nej?" Letmo sa na ňu pozrel, aby nestratil kontakt s vozovkou a stislo ho pri srdci. Miluje ju. Bude to matka jeho detí, spása jeho neúspechov, dôvod, prečo žiť aj umrieť. Lucka mu pohľad opätovala, ale zahľadela sa na neho očami, v ktorých mala hĺbku oceánu, nekonečnosť vesmíru, ukrytú Atlantídu i Svätý grál, záhubu i zrodenie. Múdrosť večnosti.
Prirodzene zažmurkala na cestu pred nimi, v hlave sa jej znenazdajky zjavila veta.
Možno je toto okamih, pre ktorý boli stvorený.
A možno nie.

*****

Na druhej strane republiky v tom istom čase žila iná Lucia. Kráčala po zafúľanej dlažbe obchodného centra, vlasy sa jej vlnili a vzhľadom pripomínali čierny hodváb. V jednej ruke zvierala nemálo tašiek s menami tých najvychytenejších módnych značiek, ktoré pre ňu strácali význam podobne ako život. V druhej dlani však mala ruku niekoho, kto celkom zmenil jej sebavedomé a dokonalosťou nasiaknuté vyžarovanie. Malé päťročné dievčatko cupkalo v ružových šatočkách, bielych pančuškách, čiernych lakovkách, a ako sa snažilo dobehnúť svoju krásnu vysokú mamku, dva hnedé kučeravé vrkôčiky nadskakovali spolu s ňou, akoby odporovali gravitácii. Luciin prázdny pohľad uviazol za veľkými slnečnými okuliarmi, nechcela, aby Zuzka videla spúšť patriacu jej otcovi...

            Vonku, pred obrovskou betónovou budovou, ich čakal luxusný odvoz v Milanovom štýle. V štýle, ktorý Lucia poznala a bolo jej z neho na vracanie. Čierne Porsche Cayenne poslúchlo svojho vodiča, nespokojne zatrúbilo na dve postavy rezko (ale na bližší pohľad nie príliš nadšene) kráčajúce k autu za nemalé peniaze. Lucia otvorila najprv kufor, kde nahádzala všetky nákupné kabele čo mala, potom pomohla Zuzke usadiť na detskú sedačku, a nakoniec si sadla vedľa svojho workoholického a priberajúceho muža. Vrásky na vybottoxovanom čele sa jej prehĺbili, len čo zacítila známy pach Milanovej kolínskej. Nenávidí tú vôňu a vždy, keď ju zacíti, donúti ju premýšľať o úteku. Spáse. Zložila si slnečné okuliare ako masku dávnejšie na maškarnom plese svoje dcéry v škôlke, ktoré odhalili fialovú podliatinu pod okom. Vtedy to bolo riadne faux-pas. Oprela si hlavu o ruku a dívala sa von oknom spolujazdca na staré omietky komunistických budov, na bezdomovcov, žobrajúcich pri katolíckych kostoloch, pohľadom odhadovala, ktorých chlap na ulici je úchyl, ktorý bije svoju ženu, či sa po večeroch donemoty ožiera, alebo znásilňuje svoju deväťročnú dcérku.
            Toto bol jej život, jej realita. Blikajúca červená kontrolka hlásila, že nie je pripútaná bezpečnostným pásom. Spravila autu po vôli, na Milana, viac kričiaceho ako kecajúceho do telefónu, až mu pulzovala žila na spánku ani nepozrela a znova sa zahĺbila do svojich pochmúrnych myšlienok.
            Kde je Boh teraz? Prečo dobrých ľudí neochráni pred zlými skutkami a nástrahami života? Nie, Lucia nemá Boha. Pre ňu už neexistuje. Je jej ako niekto cudzí, čo prehovára cez reproduktory v kostoloch k mnohým ľuďom, ale neodpovedá. Prečo, kurva, neodpovedá? Prečo len kladie do cesty prekážky?
            Zrazu auto prudko zabrzdilo. Milan, dokonale nesústredený na dianie na vozovke pozabudol, že existujú aj prechody pre chodcov, a že v dnešnej dobe ešte vôbec niekto chodí peši. Lucia sa cez spŕšku nadávok, vychádzajúcich z úst chlapa, ktorý si vraví otec, pozrela dozadu na malú Zuzku, s jemným úsmevom skontrolovala, či je v poriadku, a nakoniec sa obrátila do normálnej polohy.
Možno je toto okamih, pre ktorý sme boli stvorený. A možno nie.

Je ťažké žiť svoj sen

© 2010

"Depresia deformuje charakter." Vravel pán doktor vyštudoval-som-psychológiu-kto-je-viac Nine pri každej návšteve jeho poradne a vždy sa usmieval, akoby práve prežíval najväčšie blaho na zemi. Jemu sa to povie, po každé si pomyslela, nežije môj život. Ale pán doktor, to je iná kapacita.

Sedí na mieste pracovnú dobu od deviatej do štvrtej, radí ľudom ako žiť podľa jeho ideí o zorganizovaní vesmíru, a potom sa celý šťastný, koľkým zase pomohol cítiť iný pocit ako smútok, vráti domov ku svoje blonďavej ženuške, dvom krásnym múdrym deťom po tatkovi, jednému veľkému chlpatému psovi a zelenému, pravidelne zastrihávanému a vlahou prekypujúcemu trávniku. Dokonalý život v dokonalom svete. Ani keď víde autom na bratislavské cesty, dlhé dopravné zápchy ho nerozladia. Niektorí ľudia majú jednoducho šťastie. No Nina medzi nich nepatrí.

Ona je predsa emancipovaná karieristka, niečím tak prízemným ako sú vzťahy, rodina, priatelia, city a hlavne láska netrápi svoju nadanú hlavičku. Možno preto o nej všetci tvrdia, že je chladná socha, kancelárska Sfinga a podobne. Ťažkú hlavu si z toho veru nerobí.

Iba jedna vec ju dokáže zasiahnuť.

Hudba.

V nej sa dokáže otvoriť, ukázať, že niečo cíti pomocou gitary v jednej ruke a mikrofónom v druhej. Jej texty pramenia z hĺbky duše, ktorá sa v tomto prípade dá prirovnať k tmavej studni. Celá ona patrí k záhadám tohto mesta, ako nevyriešená hádanka, nerozlúsknutý orech s hrubou škrupinou. Odmala snívala o pódiách, reflektoroch, sláve a dobrej hudbe. Rodičia ju však presvedčili o opaku...

Ale to nikomu nehovorí. Je to príliš... osobné. Ani pán zabezpečený terapeut sa jej nedokázal dostať pod kožu.

"Dobre, Nina, dnes sme skončili. Vidíme sa... čo takto o dva týždne? Budete mať možnosť toho veľa prežiť, aby ste mi potom rozprávali." Usmieval sa na ňu spoza masívneho dubového stola, za ktorým sedel v kresle ako kráľ na tróne. Jeho kancelária, jeho ríša.

"Áno, ďakujem, pane, objednám sa u sestričky." Zberala sa Nina na odchod, z vešiaka si zvesila sivý kabát, červený baret, do ruky vzala kabelku a s jemným kývnutím hlavy na pozdrav vyšla z jeho pracovne na chodbu, kde si u sestričky Zdenky dohodla ďalšie doporučené sedenie.

      S nepatrným povzdychom vykročila na jednu z bratislavských ulíc, v pouličnom svetle si nasadila baretku a s rozhodnutím zapiť to kávou jej kroky smerovali rovno do Starbucksu.

Vzala do rúk plastikový pohárik, ktorý vám dajú, keď si kávu beriete so sebou, opatrne si z nej odpila, a keď už tam stála pri vysokom barovom stolíku, dávala si cukor do vnútra, obzerajúc si ľudí naokolo, napadlo ju zopár slov do novej piesne, na ktorej teraz pracovala. Rýchlo vybrala z kabelky skicár rozmerov A4, jedno pero a začala doň čarbať predierajúc sa von cez ťažké dvere. Znova si odpila dúšok nápoja s kofeínom, inšpirácia neprestávala, nemienila sa jej vzdať, a tak našľapujúc na špinavý chodník písala, čo jej sily i atrament stačili. Prešla na zelenú po prechode, no jej šikovnosť sa opäť prejavila, pero sa jej vyšmyklo z rúk a dopadlo na zem pri červenobielom zábradlí. Zaúpela a odpíjajúc si z pohára obišla imaginárne hradby, čo ju delili od spísaní myšlienok, ktoré sa jej ako na bežiacom páse vynárali v hlave. Čupla si k nemu, vzala ho do voľnej ruky a prezerala si ho.Také malé a koľko toho vydrží. Ako ja.

"POZOR! Už prichádza!"

Vtom však niečí hlas pretrhol všetko, na čo bola doteraz zameraná, zdvihla hlavu dohora v presvedčení, že to na ňu nekričia, že to len prichádza želaný spoj. Bola to pravda - prichádzala električka, čo bolo fajn, pretože na ňu chcela nastúpiť. Ale nikde sa nevravelo, že jej stojí v ceste...

Hlasné zúfalé trúbenie oznamovalo prichádzajúcu električku, ruky skryjúce tvár pred nárazom dúfali, že sú z ocele, bezmocný výkrik sa rozľahol okolím ako výstrel zo zbrane, ovzdušie bolo nasýtené túžbou stihnúť zareagovať skôr a papiere zo skicára, ktoré vietor unášal preč od rozrastajúceho sa červeného fľaku na koľajniciach pod ťažkým strojom, nachádzali pokoj vysoko vo vzdušných víroch. Ľudia zmeraveli od hrôzy, postupom času začali vyberať mobily vytáčajúc záchranárov, hasičov, policajtov alebo dokonca televízne štáby. Nikto sa však neodvážil uzrieť bezvládne Ninino telo, kým neprišli špecialisti...

"Pane?" Opatrne pristúpila ku dverám pracovne pána doktora, držiac v rukách Nininu zdravotnú kartu.

"Áno, Zdenka?" Usmial sa na ňu starý plešatý dedko s titulom a čakal, akú správu pre neho má.

Sestrička pristúpila bližšie a pochmúrnym hlasom začala: "Pane, Nina už nepríde... Stala sa nehoda, zrazila ju električka. Neprežila to."

Pán doktor sa na chvíľu ticho zahľadel na Zdenku, ktorá nervózne prešľapovala na mieste s kartou zosnulej, a potom s pobaveným úsmevom oznámil: "No, Zdenka, zdá sa, že máme o jedného pacienta menej..."

Sedmokrásky

© 2010

Vtáky lietali nad mestom. Ticho a obratne pretínali sivasté mračno na oblohe ako keď ľudské ruky čeria hladinu vody.

Bude pršať. Je to cítiť vo vzduchu.

            Aprílový premenlivý vietor ustal, čas sa na okamih zastavil a svet akoby oddychoval. Ruch veľkomesta stratil na sile, keď sa postupne rozpršalo. Najprv jedna kvapka, vtáky odleteli. Druhá a s nimi zmizli ľudia z ulíc. Ako zvieratá, keď zacítia zmenu počasia. Skrotnú, čakajú, mlčia, dúfajú... Hustý dážď pokropil každý jeden kúsok zeme, hlina do seba nasala potrebnú vlahu, kvety opäť zdvihli svoje napojené hlávky dohora.

            Len jediná. Neobyčajná výnimka. V premočených šatách farby dúhy kráčala po nerovnom chodníku špinavej ulice tak vznešene, ako bohyňa krásy osobne. Tmavé vlasy sa jej priliepali na bledú pokožku na tvári a zakrývali jej črty. Chudé telo obopínali jednoduché šaty, v ktorých žiarila. Celým telom jasná.

Iba jej oči, vždy mierili k zemi. Veľké, hlboké, smaragdovozelené oči, na ktorých sa večne odrážal nevypovedaný strach.

            Zastala, na okamih sa jej zatajil dych. Okolo nej prefrčal mohutný kamión, div, že ju nevzal so sebou,
pár osobných áut rôznych farieb bez ostychu ničiac životné prostredie výfukovými plynmi, jeden cyklista, ktorý nestihol vyraziť včas pred dažďom a na jeho starej, pokrivenej tvári sa značilo utrpenie. Každý na ňu špliechal vodu z hlbokých kaluží, výmoľov na cestách a jej to nevadilo. Mala rada dážď a ten dnešný ju v duši očisťoval.

            Stála na prechode a čakala na zelenú. V hebkej, tenkej ruke ostýchavo držala neveľkú kytičku z bielych kvetov. Boli to sedmokrásky z malého parku na okraji mesta, kde sedela ešte pred nedávnom. Dážď jej neprekážal, len nech sú kvietky v poriadku... Opatrne ich stískala v zovretej dlani, s pohľadom zahmleným a upretým do diaľky. Premýšľala. V zmáčanej hlave sa jej premietali obrazy z dnešného dňa, strach v očiach sa prehĺbil a po lícach jej nestekala už len dažďová voda, ale aj slané dôkazy rozorvaného vnútra.

Vtom - niekto sa jej opatrne dotkol za plece.

"Prepáčte, ale asi ste si nevšimli, naskočila zelená."

Dievča v pestrofarebných šatách začulo mužský hlas ako tichý šepot, ktorý značne kontrastoval a rušil jej myšlienky, no aj tak ju to vydesilo a mykla sa svojím mokrým telom. Očami vyhľadala tie, ktoré patrili tomu pánovi, čo ju vyrušil, slušne sa usmiala a muža v obleku stojaceho vedľa vtiahla do sna. Nehľadiac na to, že pršalo a stál pod dáždnikom, on akoby lietal. Všetko, po čom snil, mal. V tom jedinom úsmeve získal radosť zo života, šťastie v rodine, vďačnosť za zdravie, lásku k manželke i blízkym, spokojnosť s prácou a najdôležitejšie - peniaze pre neho stratili význam. Okamžite vytiahol telefón, zavolal manželke a povedal jej, ako veľmi ju miluje.

            Dievča kráčalo po pruhovanom prechode, znova z nej bolo cítiť krásu, zápästím objímala kytičku sedmokrások, okolo seba úpenlivo hľadala spásu. Za sebou zanechávala rozčerenú vodu a nebadateľné červené kvapky z jej šiat.

            Na oblohu opäť vyleteli vtáky, dážď ustal. Miesto, kde predtým sedela, zalialo rubínovočervené svetlo zo zapadajúceho Slnka a dôkazy o jej podlom čine skrylo do desivých tieňov, ktoré sa každou minútou predlžovali. V hlave opäť zazrela ochabnuté telo, rozvalené vo vysokej tráve medzi stromami, videla svojho priateľa, ktorý ju tak podlo zradil a zhnusila sa sama sebe. Farebné šaty, čo mala na sebe a tak veľmi ich chcela dať zo seba dole, v sebe skrývali krv obete, ktorej život vyhasol v neďalekom tmavom parku...

            S týmto tajomstvom sa vrátila domov.