Care-O-Meter

            Píšem, ani neviem ako, ale píšem. V predchádzajúcich dňoch som totiž vôbec nemala náladu na písanie a vôbec. Chcela som, nešlo to. Nešlo to až tak, že som ani len blog neotvorila. Aj teraz je to dobrovoľne nasilu. Potrebujem to totiž (a našla som skvelý obrázok, ktorý tu chcem mať). Tak čo budem. Pustila som si hudbu, takú peknú a lahodnú, škaredo zazerám na Sládkovičovu Marínu (jej prvé dve strofy) a už ani nedúfam, že ešte dnes večer sa to naučím. Áno, môže sa mi to vypomstiť ako všetko, ale... odpoveď nájdete v obrázku.

I dont give a shit today.

Nástup do školy po dvoch týždňoch bol a je veľmi náročný. Keď je vám tak krásne, nedokážete sa hneď odtrhnúť a vrátiť sa k ľuďom s túžbou preraziť na akademickej pôde, zvlášť, keď vy sa v ich spoločnosti cítite podpriemerne vzhľadom na nedostatok informácii vo vašej hlave. Môj prípad. Cítim sa tak... možno zbytočne je to správne slovo. Neznamenám nič voči ich intelektu, ctižiadosti, snahe a vytrvalosti. Motivácia? Žiadna. Mohol by o tom niekto porozmýšľať, ale je to predom prehratý boj. Ja sa nezmením, škola sa určite nezmení, a kým budem mať taký postoj, aký mám, bude to len zlé.(Opäť sa vraciame k obrázku)

Kde sú tie časy, keď som sa nemusela učiť a starať o známky, lebo to bol môj najmenší problém? Nebudem prehnane nostalgická, komu by to pomohlo - mne rozhodne nie. Ale takú štipku sebaľútosti jednoducho vmiesiť do tohto článku musím.

Našťastie, už je koniec.

Čím ďalej, tým bližšie.

Včera som nebola schopná. Nepripravená, rozčarovaná a unavená.Nevládala som napísať ani len názov článku, ktorý mi víril v hlave a dotieravo sa usadil medzi hemisférami. Neviem, či fakty, alebo pocity. Včera by som všetko vsadila na pocity, lebo na nič iné som nereagovala, bola som odpojená od hlavného prúdu života, bola som niekde inde s niekým iným. Dnes som už triezva. Po dvanásťhodinovom vytrvalom spánku (aj niečo viac) som vstala na strach o vlastné zápisníčky. Som paranoidná, ale do súkromia si loziť nenechám ani za cenu svižného vstávania z postele. A tak som už bola hore, prečo si konečne neuložiť veci z kufra na miesta, kde majú byť? Zostalo mi veľa jedla, čisté oblečenie, ktorému sa ani raz neunúvalo opustiť ochranné puto kufra, lieky na bolestivé dni, jednoducho veci, balievajúce sa vždy, keď niekam idem.
No vráťme sa pekne na začiatok.
Stará Myjava, Sústredenie zboru Cantica Nova, 2012

Z galaxie do cytoplazmy

       Prišla na mňa chuť prezerania starých fotiek, kedy som dostala pod stromček foťák a fotila som čokoľvek, nezmyselné, zmyselné, všetko. Ako fotograf som sa vyvíjala a bavilo ma to. Neboli to nejaké úspechy, ale ak máte dobrú partiu, smejete sa a nachádzate napríklad pekné huby v mestskom parku, prečo ich neodfotiť, keď na nich tak ľúbezne dopadá lúčik slnečný. Ale už dlho som nefotila. Nemyslím, že je to cesta, ktorou sa chcem vyjadrovať. Teraz.
Cez to všetko, mám niekoľko fotiek, u ktorých by ma potešilo, keby tu boli. Miľníky, taľafatky. :)

Tak túto keď som našla, srdce mi zaplesalo. Billy a... a Ja. Mám ho rada. Je hviezda.

Moja najobľúbenejšia fotka

Billynko v Prome. Hej, objavila som super program na retuš :D

Nepoviem vám, kto to je. Guess Who.

Upozornenie pre mňa.

Viem, asi to nikoho nebavilo (ani mňa by to, buďte pokojní), no ako symbol niečoho minulého je to obstojné. Inak... dnes som videla svoje fotky z ôsmeho ročníka. Už tam bol ten trpiteľský výraz, všetko. Formovanie osobnosti, deformácia.

Hmmm... a dnes som mala veľmi plodnú debatu so svojím bratom. Nikdy predtým som nebola taká úprimná a taká istá tým, čo hovorím. Chcela som mu pomôcť, správne poradiť a nasmerovať. Stále mám pocit, akoby sme ho predtým nútili, aby čím-skôr vyrástol. A mám z toho neskutočne zlý pocit . Keby ste ho videli. Uronili sme zopár slzičiek, ale nie veľa, poznáte ma. Aj tak to bol... posun vpred. Náš vzťah je lepší a toto potreboval už veľmi dávno. Dúfam, že sa naozaj nad sebou zamyslel a už bude iný k iným. I k nám.

Sadness is a blessing

A znova ani náznak myšlienky.
Vlastne, myšlienky sú, ale žiadna, ktorá by sa aspoň zdiaľky dala nazvať nezavrhujúcou a ktorá by stála za podelenie.
Mám pocit, že aj keby sem napíšem ďalší melancholický článok, nepomôže to ani mne, a ani vás to baviť čítať nebude...

Zajtra idem lekárovi. Nie, že by som sa bála, ale keď tam bude a napichne ma na injekciu... prinajmenšom zatnem zuby. Keď som bola malá, zvykla som nespolupracovať pri tejto obľúbenej činnosti lekárov. Mám pocit, že ma bývavalo počuť aj von z ordinácie.

A ako som vyrástla, nespolupracujem s nikým. :)

Začiatky nedokončené, Konce nezačaté

      Opäť chrumkám blahodárne pôsobiace "made-in-France" Kúúkis pequeñas, vyrobené s láskou a tradíciou staršou ako "made-in-ZSSR". Už len ich slanosladká vôňa evokuje zem zasľúbenú, prašnú, všakovakú, vánkom po morskej soli ruky oblepené, malé čierne zrniečka čokolády, navigujúce zblúdené chute k neodvrátiteľnej eufórii či uspokojeniu (setisfekšn) ako oči dievčat ihravé.

Konečne som sa zabalila do vlny, chlad dnešného dňa ma každú chvíľu vábil do obláčikových perín a na konci dňa a na začiatku večera som podľahla pokušeniu. Pfffch. Celý deň som sa snažila ohriať, hnevám sa za seba za tú slabosť, krátkodlhé citové odhmotnenie. Našťastie, jeden deň je v živote ako slzavá kvapka v mori.

Takúto správu vo mne zanechala tá kniha. TÁ. S veľkým T a CAPSLOCK-ovým Á. Ivan Štrpka - Bebé: Jedna kríza. Nechcem byť zaslepená, slepá, choromyseľná, nevidiaca, nespôsobilá, neživotná, ale myslím, že sa v tej knihe vidím. Ako dokáže niekoľko myšlienok celkom zvrtnúť smer uberajúceho sa tornáda.
A hneď aj viem, komu ju dám prečítať.

Aké ďalšie nepodstatné písmenká by ste radi videli? Mám sa driapať vysoko, alebo zakempovať v Holandsku? Netuším, čo to tu splietam, neviem, kde je sever a čo je správne.
Vlastne som tu dnes ani nemala byť a pokúšať sa o písanie. A to, prosím, celý február - najkratší mesiac v roku! Každom, ak ste to nevedeli. Už to viete.

Aj ja som sa o sebe niečo naučila. V tejto piatok, kedy som nevyšla medzi ľudí, spoločnosť tvorili väčšinou steny, niektoré rozbúrané, niektoré popísané, niektoré excentrické, a zaraz viem, kde by som celý deň chcela patriť. Tento, včerajší, zajtrajší, minulý, budúci. Kým sa to nezmení. Kým sa svet nepohne.
Ešte aj to, že realita nebude nikdy taká farebná ako obraz Výkriku.


Lebo Slnko vždy dáva a nikdy neprijíma.
(Georges Bataille)