19.3.12

Neverím na šťastné konce

[0.7]
Neverím na šťastné konce
19.3.2012, © 2012, Guess Who
(impresia, nič, čo naozaj existuje, nebojte sa)

Svetlo. STOP. Kvapky suché. STOP. Len zvuk vody. STOP. Napodiv hlučný. STOP. Dva schody. STOP. A potom ešte ďalšie. STOP. Prečo sa vidím? STOP. Skrinky pozatvárané. STOP. Ako plachetnice. STOP. Tie biele tváre. STOP. Čím bližšie. STOP. Tým viac kričia. STOP. Ventilácia je ticho, ktoré počujem. STOP. Rýchla kapitulácia. STOP. Rýchly únik. STOP. Stále niečo tečie! STOP. A kvapká. STOP. Niekto chce ísť von. STOP. Nedostane sa von! STOP. Kmáše kľučkou. STOP. Trhá dvermi. STOP. Počuje to niekto? STOP. Snáď. STOP. Začína sa triasť. STOP. Vo vlhko znejúcom vzduchu. STOP. Vo vzduchu vyvrheľov. STOP. Opätky odbubnovali preč. STOP. Asi otvorili dvere. STOP. Škoda. STOP. Míňa sa mi kyslík v modrej urne.

14.3.12

Cup of moustache tea

Darček pre Milého.

Bláznovstvo

[0.6]
Bláznovstvo
14.3.2012, © 2012, Guess Who

            Začína to ľahostajnosťou. Skúpymi slovami o vonkajšom obraze, náhlom nehmatateľnom blikotaní, kedy už neverím slovám ostatných. Nezaujíma ma, že iní existujú, nezaujíma ma, čo si myslia, ich malé životy, všetky malé životy, aj tie, ktoré sa zdajú veľkými, ale sú len nafúknuté ako pery po botoxe. Je mi jedno, čo si myslia, čo si myslíte. Nepíšem to preto, aby som samú seba presvedčila, ide to zo mňa plynule a prirodzene. Ako keď narazíte na myšlienku svojho života, ale kým si ju neuvedomíte, vypĺňa len tiché prázdno v hlave.
Potom príde nechuť. Akcia => reakcia? V ktorom svete? V ktorom kybernetickom priestore? Tam, kde nie som. Aj keď ma chcú kontaktovať a voľakedy veľmi dávno by ma to aj potešilo, už to neznamená nič. Ako plač nad rozliatym mliekom, vzlyky nad samovrahom, vreskot brzdiaceho vlaku.
Ľudia. Ako ich je veľa. Motajúci sa v biednych životoch, hľadajú zmysel v uličkách metra alebo v budove železničnej stanice. Viete, že váha všetkých ľudí sa rovná váhe všetkých mravcov na zemi? Prichádza odpor. Radšej sama, maximálne vo dvojici, ktorá mi stačí pre to večné stále dneška. Dnešok nikdy nebude zajtra, dnešok nikdy nebude včera.
Strach? Fóbia? Neznášam ľudí. Sú tak blízko, stále si vás prezerajú... Čo chcú? Po čom túžia? O neexistencii tvora ako som ja, ktorého náhodou stretli po ceste z práce? Dokážeme koexistovať? Cítia zo mňa, že mi nemožno veriť? Že ich mám na háku, že ich život je rovnako bezvýznamný ako môj? Alebo hľadajú v mojich očiach ako v očiach iných náhodných cestu z bezvýchodiskovej situácie? Mám pocit, že každý sme len zrkadlá pre tých ostatných.
A čo príde ďalej? Bláznovstvo? Krik? Len väčší krik? Stisnutie hrdla vo vlastných rukách? Psychiatrická liečebňa? Dá sa vyliečiť blázon, alebo je psychiatria len miesto, kde sa odkladajú nereálni ľudia? Žranie tabletiek na predpis i bez neho? Kráľovský tapacír a ruky v kazajke? Mám sa báť, alebo upadnem do ešte väčšej letargie? A odkiaľ sa nabrala ona? Predsa predtým nebola v takej silnej forme. Zriediť, alebo si zvyknúť? Byť, či nebyť? Otrepaná fráza, ktorú pozná vari každý...
Skryjem sa... ujdem... zobudím sa.

13.3.12

Just something unimportant

 

Bu, bu, bu! Neuveríte mi, ale práve sedím v trápnej škole za trápnym compom v trápny deň maturít, kedy sme mohli napríklad trápne sedieť/spať/ležať doma na zadkoch. Je mi ľúto maturantov, ale verím, že to zvládnu lepšie ako ja moje včerajšie prípravy na dnes - žiadne. Muchachá, badass. Čo už, veď som bola na Opere v novej budove národného divadla a bol to veľmi pôsobivý a vrytia-do-pamäti-hodný večer, kto by sa teda pri všetkej svojej počestnosti po tejto akcii ešte aj unúval prechystať si veci na ďalší deň, v ktorý vlastne ani nič nepotrebuje?

Len sa rozhliadnem a vidím do obrazoviek niekoľkých svojich spolužiakov, nesúdiac ich v tejto chvíli. Väčšinou majú zapnutý FB, hrajú hry (pochopíte, že niekto hrá Tetris? Okej, okej, nič proti), ale nájde sa aj 9gag-ica, bloggerica a mám z toho priemernú až žiadnu radosť. Zapojila som si slúchadlá do compu a počúvam niečo z youtube, žijem si svoje, idem si svoje, je to fajn. Po tejto hodine sa čakáme s Milým PRED jedálňou a bude mi fajn. Asi ideme na výlet do Nitry.
...
...
Áno, a práve mi zlyhal comp, lebo som sa snažila o dosadenie dvoch ultra miniatúúúrnych obráštekov do blogu, akosi boli až príliš miniatúrne... Nevermind. Asi to tiež zalomím v svete online hier, ktoré mi nič nedávajú, len podporujú moju už aj tak rozvinutú demenciu ("paciencia").

Oks, majte sa.
A počúvajte dobrú hudbu, nie sračky