Človek unavený.
Jedinú útechu nachádzam v pozeraní HIMYM. Je mi ľúto, ako to skončilo, ak to vôbec začalo.
Hovorila som, že dnes bude pršať. Mohlo by. A už mám studené ruky, oblečený sveter a vôňu vody v nosných dierkach. Páči sa mi, ako vyzerá vonkajšok keď prší. Aj vietor ustal, nemusím sedieť v preplnenej miestnosti, počúvať vyrevúvanie, trápne keci - bodaj by sa tie deti raz zobudili a povedali si, akí boli sprostí - hluk, nezmyselnosť, čakanie. Nemalo to zmysel, radšej som mohla zostať spať. Doma, na gauči. A možno aj nedýchať.
Prečo mám pocit, že keď sa snažím, skončí to o 100% horšie, ako keď na to jebem?
Áno, fajn, budem ešte oveľa šťastnejšia, keď mi všetci vynadajú.
Je to také autentické.
Ležala som na posteli, nerobila nič užitočné, možno len hnila a trávila večeru vo svojom žalúdku, dívala sa von oknom, a možno, ale len možno slzičku uronila. Bolo to pre mňa rovnako šokujúce ako pre vás, keď to čítate. Je mi zo seba hnusno až tak, že sa nedokážem zdržať prejavov rôznych citov.
Ale nebojte, nemienim si svoje problémy vyriešiť.
A preto sa pýtam: Koľko psychických porúch má priemerný človek?
Páči sa mi nový design tohto... blogu. Vedela som, že čierna príde, že sa vráti, ale nevedela som, kedy konkrétne sa to stane. Hlásim, už sa to stalo. Neviem, čo to znamená, možno aj nič. Je to len farba a dobre sa na nej číta. Teda aspoň mne. Bielu som volila kvôli obrázkom, ale kašlať na to.
Toľko úvod.
Čítam Noc v Lisabone, myšlienkami ubiehajúc preč z deja, čo ma vždy... nepoteší. Nemám rada, keď sa nedokážem sústrediť ani na jednu vetu, potom sa mi všetko rozsype a jediné, čo z toho mám, je španielska dedina.
Musím sa pochváliť, začala som pracovať na svojej španielčine. Aj vďaka plánovanému výletu do Barcelony v septembri, kde sa teším. Nepredstavujte si pod prvou vetou nič špeciálne, len počúvam španielsku hudbu, prekladám si texty, snažím sa zapamätať si určité slovíčka, ktoré by som už mala vedieť, alebo také, čo ma jednoducho zaujmú svojím významom. Por ejemplo, la oscuridad.
Príliš veľa na výdych, príliš málo na nádych.
Som taká šťastná, že je štvrtok.
Proste ďalší nezmyselný článok, ktorého ťažiskom je obrázok a hudba.
Neviem, s čím sa mám podeliť s ostatnými ľuďmi. Na aké témy sa pýtať, o čo sa zaujímať, či sa mám tváriť, že ma nadchne to, čo ich, ako sa mám vlastne správať, aby som za každých okolností vyhovovala každému.
Viem, že to nejde, to mi pripomínať nemusíte.
Skôr mi je ľúto toho, že postupnou transformáciou mojej dušičky sa neviem rozprávať, myslím konverzovať. A možno aj viem, len ma mätie, keď to má byť cez net.
Hej, veľmi dávno som zatrpkla na dorozumievanie sa cez net. (Ako, ako?) Považujem to za nič, nič to neznamená, čokoľvek napíšeš, čokoľvek naklameš. Som vždy úprimná a nehrám sa na niečo, čo nie som, ale aj keby som sa hrala, nikto to nemusí zistiť. Kto mi overí, že takí, ako sa prezentujeme, naozaj sme?
Preto cez net si píšem len s najdôležitejšími ľuďmi a tými, čo sa mi pritrafia alebo sa sami obetujú a napíšu mi.
Obdivujem ich za to, že sa necítia divne, keď neznámemu človeku pošlú správu len preto, že sa im páči môj o ničom profil.
V istom ohľade sa mi páči tento malý dorozumievací defekt. Nemusím sa báť, že sa mi na nete stane niečo nepríjemné, lebo naivita z internetových vzťahov ma už opustila. Nikdy to nebude to, čo čakáte. A niekedy sa ani nedočkáte, pa-dum-tsssss.
Neznášam to.
Wau, dnešok sa zapíše do kalendárov, konečne som našla odpoveď na jednu otázku.
Naozaj nemám rada odpisovanie ľuďom, vytváranie ilúzie o istom pocite, používať smajlíkov namiesto mimických svalov, nepoužívať hlas a neintonovať ním, nezafarbovať ho podľa nálady.
Nemám rada, keď musím premýšľať, čo im odpísať, aby to vyznelo najlepšie, najlepšie vyznelo, nemám rada a zároveň mi vyhovuje, keď si odpoveď smiem premyslieť, čo sa v normálnom živote nenaskytne. Nemám rada, keď sa musím snažiť nejakým inteligentným spôsobom udržať úroveň rozhovoru a hovoriť to, čo by som za normálnych okolností nepovedala.
Našťastie existujú výnimky, s ktorými sa mi aj skvelo píše.
Posledné otázky, ktoré si kladiem na záver... čo ak ku kontaktu s ľuďmi pristupujem rovnako i v reálnom čase a priestore?
A prečo by som vôbec mala hovoriť niečo, čo by som inak nepovedala??
Jednoducho, vzťahy sú len jeden veľký problém a rozmýšľanie nad nimi spôsobuje vracanie. Minimálne.
Tak isto neviem, či zverejním tento článok, lebo sú to len moje osobné myšlienky a už len to je bariéra medzi mnou a ostatným svetom. Moje myšlienky nikoho nezaujímajú. Alebo som si to aspoň navravela.
Inak som sa dnes mala skvele.
A zistila som, že Santigold poznám dlhšie, nie len vďaka pesničke Disparate Youth.
A proste väčšiu blbosť som dnes už asi nemohla napísať. :D
V starej, prehnitej, garážovitej budove sa nachádza...
Vyzerá ako hangár.
Plechy sa otriasajú v základoch, celá barabizňa sa chvie od hlbokých basov vypeckovaných k fosforeskujúcim nebesiam.
Dav ľudí dýcha vo vnútri, bezsenne tancujú, šialene hádžu končatinami spolovice takými mŕtvymi ako sú ich predchodcovia na cintorínskych záchytkách. Hudba im rozožiera mozgy, tak hladko, že pripomínajú šumienky. Hudba im posiela podprahové samodeštrukčné správy. Prepikovaní a naspeedovaní ľudia tvoria kotol priamo nad peklom.
Náš dočasný hlavný hrdina sa nachádza v tejto mase. Dočasný preto, lebo o desať minút zabudnete, že bol.
Čítanie vás nezachráni pred stratou pamäti.
Metie sebou rovnako bezuzdne, v neónovom tričku, hnedých nohaviciach, s farebnými prúžkovanými ponožkami, vytiahnutými z bielych číňanov. Nerozoznáte jeho tvár, pod zbytočnými okuliarmi sa práve teraz nikto nenachádza.
Masa ľudí ho pritlačí do bezvýchodiskovej situácie, potkne sa, rozbije si krivé ústa na rohu barového stola a padá. Hlboko, k zemi, pod ňu, do viacerých vrstiev. Zamdlieva.
Nič necíti. Dlho nič necíti, (na)veky nič necíti.
Zdrogovaní ľudia stúpajú po dôkaze jeho existovania, akoby si z toho robili srandu.
Nie je doma, ani na ceste. Cíti večnosť, áno, kráča ňou ako Spasiteľ v deň, kedy zomrel i v deň, kedy sa znova narodil, pocity sú rovnaké, či umieraš, alebo vstávaš z mŕtvych. Trasie tebou, tečie ti slina zo zakrvavených úst, šialene behajú zreničky v očiach, akoby si nemal čo iné robiť, len celý život krútiť očami...
Praje si kúpeľ utópie.
Zobudí sa, keď mu to príde najvhodnejšie, zdvihne sa zo zeme a odíde zo zábavnej mašinérie undergroundových detí, detí bez budúcnosti; niekam, kde sa nedá ani utekať, ani sa náhliť, ani levitovať, ani sa blázniť.
Umýva schody v komunistickom baraku, prichádza mu zle z toľkých všivavých chlpov psích. Humus. Počúva však niečo na uzmierenie svojich náladových vražedných chúťok. Im not scared anymore.
Nemá to tak hlasno, aby prepočul, že aj steny majú uši. Za dverami výrazný mužský hlas niečo mumle, možno v polokriku, možno tie slová ani len nedávajú zmysel, ba možno nimi i niekoho šikanuje, no v našom hrdinovi to zanechá až taký búrlivý dojem, že o tom pred spaním bude premýšľať.
Nesmú ho však vidieť (cez) okná, ako sa plahočí tmou, celkom triezvy, celkom vnímavý, keď nesníva.
Keby mohli, ukradnú mu aj smrť.
Zbalí si všetko, čo mu patrí a ide domov.
To je všade.
A ani bezvýznamné kňučanie všetkých vyšinutých (a) drog mu nezabráni zmiznúť niekam, kde to aspoň nesmrdí.
Niekam, kde sa nemusí brániť, lebo ho nehryzú.
... jenže mě nic z toho nezajímá já jenom chci aby to všechno bouchlo a já se během milisekundy bezbolestně vypařil do vzduchu protože jsem jen jeden z těch nasraných bezvýznamných pomalu ztrácejících zábrany jeden z milionů obětí který se narodili ve špatný době kdy už je každá informace tak dostupná že nemá žádnou hodnotu kde je lehký manipulovat s velkým množstvím lidí v pohodě je udržet u internetu televizí jídla kdy mladý nedokáží žít bez mobilu bez facebooku zapomínají jak spolu mluvit zapomínají jak milovat...
Výnimočne dobre sa mi spalo. Neuveriteľné, ale narozdiel od predchádzajúceho dňa, kedy som spala okolo 10 hodín v porovnaní s týmito úbohými šiestimi, sa naozaj cítim viac oddýchnutá. Prestávam rozumieť svojmu mozgu. Nevermind, I´ll find someone like you.
Ako by som mohla poeticky opísať večer Zeleného Štvrtku, aby som neurazila a nerúhala sa Bohu? Nakoniec sa z ponurého samotárskeho večera, nastaveného na asociálne línie, vyvinul celkom príjemný a priazňou dažďa obsypaný večer zábavy a šialenstva, ktoré v nás vyvoláva Alkohol. Nie, nepila som, bolo mi na to príliš zle a nemienim svojmu žalúdku ešte sťažiť už aj tak komplikovanú situáciu. A pomáhala som mu teda pilne. Celý deň som v podstate nič väčšie a celistvé nepožila.
Obliekla som sa bláznivo (vôbec), ale cítila som sa tak. Hlavne po skonštatovaní mojej mamy. S červeným sakom sa vždy cítim príjemne. Prišla som, pozdravila sa, niektorí ľudia boli už pekne načatí, iní ukončení a mne bolo do plaču. To zas nie, odpusťme si toľko zvrchovanej irónie, ale chcela som sa len rozprávať, tešiť sa z dňa a mať všetko u zadku.
Nejak som tých pár hodín preflákala s náhodnými osobnosťami, ktoré prefrčali okolo a smrdeli rovnako ako ja. Zoznámila som sa so super psom, Bella sa volá, a vymenili sme si čísla. Mala by sa mi ozvať.
Na večer som sa (konečne!) už viac uvoľnila a častovala (mierne) OTRAVNÉHO ožrana, ktorý bol veľmi zaujímavý a jeho myšlienkové pochody ma uchvacovali a uchvacujú doteraz. Samozrejme, nepovedal viac ako Hhhuuuu! a Toto je SPARTA!, ale my vieme, čo tým myslel.
A potom prišla Brm! Zmoknutý zázrak, stojaci pred domov vo veľkej čľapkanici. Konečne som sa mala s kým rozprávať, nie len nezáväzne konverzovať, našla som si partnerku na dlhú dobu... a to jednu hodinu! Škoda, že jej udeľujú tak prísnu večierku. Nakoniec jej ani jeden z dvoch autobusov nešiel, tak po ňu otec ufujazdil z domu až na OA (obchodnú akadémiu). Ktovie, či dostala vynadané.
Tak som sa vrátila. Premrznutá, vyspovedaná, spokojná a pripravená pokračovať v nočnom blúznení. Vodnú sme zo záhrady presunuli do izby na poschodí a len tak čilautovali a čiltranslejtovali.
(Len jedna z mnohých)
Našťastie Brm so sebou priniesla i ďalšiu spásu. Jej, respektíve jeho
meno je veľmi ľúbezné a jemné, je to... Pampeliška (zvuk Supermana v pozadí).
Blbli sme celú noc, čo som mohla zostať, rozprávali sme sa taktiež, vyberali a púšťali
pesničky z youtube, hrala som sa s jeho kučerami a celkovo som
zistila, že keď idem na párty sama, je to ťažšie a bez alkoholu skoro
nemožné.
O štvrť na jednu ma bol vyprevadiť v daždi až domov, kde som mu
požičala dáždnik, aby ho náhodou cestou naspäť neopršali traktory.
S blaženým pocitom som sa vkradla do tichého bytu, zavrela dvere na
svojej izbe a zaspala medovým spánkom rovnováhy očakávaní a reality.
