25. Mrz zíma

Mám kŕče a váľam sa v posteli. Po celom dni som si rozpustila vlasy a rozprestrela na voňavú podušku. Bolia ma oči od toľkého pozerania do blba, radšej by som si šla nachytať hviezdy. Keď ich je tak veľa, prečo mi raz za čas nespadnú do okna? Nepredstavujte si katastrofický scenár ani malú vílu, schopnú schovania do kabelky. Hviezda ako talizman, rolnička jasná, čo mi zazvoní vždy, keď klesám na duchu. Moje chute sú premenlivé. Chcela by som si vytrhnúť srdce a dať ho schladiť do špajze. Minerálka z toho miesta dokáže hrdlo obariť. Bolí ma viac ako žalúdok, srdénko.

Mrzí ma veľa vecí. Napríklad absencia citu, porozumenia, lásky, ochoty, srdečnosti. Cítim sa prázdna ako kopa sena bez ihly. Ako vodná fajka bez tabaku. V oleji ako rybka vo vode. Je mi opäť na vracanie. Neznášam rekapituláciu tohto nepohodlného roka a myšlienky na budúce povinnosti. Radšej by som bola zakliatou pannou vo Váhu, milovanou Lutéciou a Desdemonou, ktorá zomrela na nádchu. Cítim, ako sa teraz všetko mení a ako typicky nerozhodný človek mám strach, a zároveň ma to tam ťahá. Do litier. Slov s háčikom, vokáňom, dvojbodkou a najmä významom.

Už.

Krásny je život. 

Aj so svojimi strachmi. 

Len mi daj,

pery mi medom natri.

Ešte neviem, čo zo seba dostanem. Snáď prekvapím samu seba. Pretože všetky zrúcaniny začína podopierať silný pilier, ktorý dlhé veky. Chýbal.

Ďakujem všetkému, že som tu, na tomto mieste a teraz, v tejto životnej etape. Čistka a holokaust ustal, poďme niečo tvoriť...

Pekná nultá hodina,

tým sa nám to začína.

18.

Toto čo je. Stratila som dnes niekoľko hodín. Nepriznám sa k tomu verejne, tak sa odosobním v tomto príspevku. Keby ste vedeli, aké je ťažké žiť vo svete s iným názorom, iným vkusom, iným prístupom...
Bolo mi na vracanie.
Neznášam Vianoce.
Možno ešte viac svoje sviatky, svoje meniny, narodeniny.
Akoby som si priťahovala guľky v rádioaktívnom pásme, v magnetickom poli.
Chcela by som v ňom zostať, no vždy sa stanú schválnosti. Ešteže ich musím vedieť rozdýchať.
Začína to eSeMeSkami, končí plným sedadlom a preplneným zorným poľom.
Zistila som, že existujú pseudozbory a pseudoakcie a pseudoumelecké diela a pseudoduševné zážitky.
Strčte si ich do riti.
Aj tie schválnosti.
Ako.
Ak.
A.
Najhoršie na tom celé je, že svoje myšlienky dokážem udržať na správnom mieste - v hlave. Predstieram čoraz lepšie. Nemusím sa nikomu spovedať. Nemám čo povedať - a pritom bojujem za niečo...
Som pokrytec.
Ani slová mi nejdú, nie ešte súvislé vety.
Nechcem sa vyhovárať, ale spoločnosť ma skazila, zmarila, do koša hodila.
Začína to nespisovným jazykom, vulgarizmami a končí nedostatočnou vzdelanosťou.
Netuším, do čoho smerujem, či existuje pre mňa Piata loď ako pre malíček, tak žijem za päť prstov. Kradnem si čas z prítomnosti, nemala by som, klamem Boha, klame on, či je?
Nevládzem viac ako dívať sa na Kat(arzi)u, ako spieva o Vágnom a Jasnom a o ich spojení a premýšľam, čo všetko dnes, čo včera a čo zajtra, také bežné impresie bežného človeka, ktorý levituje podporujúc prázdne ulice v meste. Ani čaj nie. Ani prahy neprekračujme, nie. Už sme ich dosť prekročili.
Som...
Neviem?
Ako som.
Ale predsa.

/Čoskoro príde aj ejkejej vianočný článok/

26. Chováme jabĺčka

Nedávam zmysel

nemám čas

Ora et labora

príprava na prijímačky

talentovky - prečo ste tak skoro?

musím písať

namiesto toho trčím v kaviarni

otravujú ma so stužkovou

nechcem nič vravieť

ale bez Júlie a Rómea

by to nemalo zmysel

Počúvam Dana Bártu & Illustratospheres

lebo boli tu a boli famózni

prečo, chlapi, tak dospievate do krásy?

dočítala som Sophiinu voľbu

silná káva

takú ešte neviem spraviť

ale už sa učím...

Som rada, že sedím,

som rada, že robím,

je mi dobre,

aj keď hekticky

a zo stresu mám zdravotné problémy

teším sa na každý ďalší deň

a nie je to neúprimné

akoby neexistovali bariéry

som voľná, voľná

konečne.

/A ani neviem,

o čo sa tu snažím,

chcem len povedať,

nezomrela som,

len som zabudla

skvelý názov na článok,

tak nepíšem...

výhovorky/

18.

Júúúúliaaa.
Júúúúlia, kde si?

A niečo je v poriadku a niečo nie.
Melanchólia sa mieša krvou, tá vyteká, akoby chcela niečo za moje vnútro povedať.
Že som zraniteľná?
Zajtra píšem zo živočíchov. Teším sa (Ha-ha.)

Mala som skvelý víkend. Víkend je jediná doba, kedy mi je dobre a robím to, čo ma baví.
A potom zabúdam na realitu.
Nemám veľa na srdci - počas zhonu a stresu si človek len ťažko uvedomí svoju existenciu, ktorá potrebuje viac ako niekoľkohodinový spánok a pravidelný sex.
Nehovorím o sebe.
Nechcem o sebe hovoriť.
Záludná je farba neba.
Akoby niekto vzal vysávač a všetko ním vcucol.
Svet za oknami je rovnako smutný ako ten vo vnútri.

V novembri sa všetko láme.
A nie som sama, čo nad tým dumá.
Niekedy by som sa chcela zmeniť, aj keď viem, že až do takej miery zmeny nefungujú.
Môžem len dúfať, budúci život...

Včera som prvýkrát šoférovala. Sama. Len tak, po uliciach.
Potom naskočil.
A jazdili sme spolu.
Vôbec to nie je ťažké. Je to skvelý pocit.

Držte mi palce, nech to zvládnem.

10. Platon(l)ove!

Drsnej vejkend.

Drsnej život.

Čakajúc sama, zakuklila som sa do leta ako do pavučiny. Lavička ma nehriala, staršia pani sa nerozprávala po anglicky so mnou, ale s telefónom, vlak neprišiel načas. Nesadla som si na cudzie miesto, nesedela som v nepríjemnom spoločnom vozni. Dvere sa ťažko nezatvárali. Nesedeli tam nepríjemní ľudia. Neignorovala som ich. Nerozprávala som sa s celým svetom okrem Kolumbijčana. Nebola to nenáhoda. Nedramatizovala som situáciu. Nebolo to hrôzostrašné. Neznenávidela som cestovanie, nezoznámila som sa, ani ruky sme si nepodali (podali sme si úúúsmev). Neexistovali tam predsudky kvôli malému chlapčaťu, vnúčikovi postaršieho pánka, cestujúceho do Prahy za tetou. Nehovorili si príbehy, hádaniek mali plné priehrštia. Všetci neplakali, smiali sa, aj keď nerozumeli. Japonec si neťukal do telefónu, čítal si a rovnako ako my, bol zaujatý výjavom z kupé. Nechala som knihu knihou (len 5 strán!), pozerala som z okna na neuveriteľne peknú prírodu v tom najkrajšom novembrovom dni. Keby niet náhody, neprisadol by si k nám študent, ktorý má v Brne priateľku de Colombia. Neboli by sa bývali rozprávali o témach ako hiking po Európe. Neprišla som až do Prahy. Nestratila som sa na stanici v Brne, lebo ma čakala Barbor. Nepresúšala so mnou neaktuálne témy. Nezaplietli sme sa do uličiek, len sme nimi prešli. Nemala inú možnosť ako mi všetko poukazovať, najviac som sa tešila na jej intrák a na obľúbené miesta, kde trávi veľa času. (Klavír ako starožitnosť) Brno nie je nekultúrne mesto, čo mi voňalo. Nedávala som pozor, únava mi klopila oči, no chytala som sa pri každej šaline a každom podniku. Takéto niečo v TT nemáme. Nehanbime sa, možno to raz príde. Nie, že by sme nepili. Nie, že by ma to nebavilo. Nevystúpili sme po blate na Špilberk na to, aby sme niekoho neznámeho videli grcať. Na víno sme nemali poháre. Necestovala som na bielo. Na čierno ako ovca. Keby sme neboli bývali zmenili názor, neboli by sme skončili u Vilka všetci a nedopíjali by sme ďalšie dve fľašky. Spať sme skoro/neskoro rozhodne nešli. Nemáš zač. Neskôr nestíhame. Po peknom spoločnom ráne nestíhame. (Green song) Nemenila by som spoločnosť, keby všetci nešli domov. Na stoličke nesedím, je to stolík a mrzí ma, že tak veľa od režiséra chcú. Nemám záujem. Nečakám na koniec a zmením svoje stanovisko na scenáristiku. Neoblomne ma zaujme a nadchne. /Nechcem meniť príbeh, ale páčilo sa mi aj na VŠMU./ Ideme do Nekonečna, kde som bola aj deň predtým s Barbor a Williamom. S hercami nie je ľahko. Nezostali sme spolu, radšej sme sa odpojili do najúžasnejšej čajovne v Brne (na prvý pohľad, veď viete), kde sme vyčkávali pri vodnici a čajíku na Olivku. Olivka nás nepotešila, ale ani nerozsmutnila. Nenáhlivo sme sa presunuli k divadlu Husa na Provázku, no šli sme na predstavenie do HaDivadla. Prvé dejstvo ma nepokojne rozochvelo, stala sa nám taká vec v druhom. (Jednu z troch ciest si pri narodení môžeš vybrať: Zožerú ťa vlci, ty zožerieš vlkov, zožerieš sám seba.) Ledva sme nestihli autobus, vstúpili sme do výstupu divadelníkov, dostali sme príučku, bolo nám to ľúto. Neprebehli sme 1,2 kilometra za 9 minút len tak! Zvalila som sa na dlážku autobusu a nie inak, viezol nás už pokojne, domov...

Mám najlepšiu kamarátku.

Pekný život.

Dostatok a ešte aj viac.

Informácie.

Budúcnosť.

Šancu.

Ďakujem.

1. Lumen de lumine

Keby som sa do jesene nezosobnila, nepretočila guľkami prestrieľaný kabát, asi by mi bolo smutno, clivo, ťaživo, nedôstojne, zlomene, zúfalo, rozžialene, bôľne, elegicky. No teraz, necítim nič. Doľahla na mňa tichá, pasívna depresia ako nočný sneh na prázdne uličky Trnavy. Mokvá mi pravá topánka a odmŕza ľavá ruka. Ľudia po ľuďoch hádžu pohármi, kmášu sa za vlasy a bolí dívať sa. Vyškriabte mi oči. Predajte mi konečne ten Herák. Zlikvidujte ma ako to vy viete.

Včerajšok prebehol ako na filmovom plátne, na divadelnej opone. Som len divák.

Vidím šťastie a ohne, zapaľujúce sa podľa miery a zhasínajúce podľa miery. Teplý čajík, koláčiky. Pater noster. Grcky. Večierkové olizovačky. Postavu v tieni. Mňa v mikulášskej čiapke. Dobrá pikovina.

Protiklad.

Nemám vám čo nové povedať. Preto som sa odmlčala a tento pseudočlánok je len z povinnosti. Nerada nechávam tento blog chátrať, je v ňom totiž niečo viac ako ja. Ste v ňom vy. A takých si vás nechávam, tak, ako to vidím a cítim a aby to tak bolo aj zostalo.

27. Absolútne.

Tento víkend absolútne. (J. Filip)
Do duše zasvietilo jasné slnko, dotyčne. Moja koža aj koža iných je teraz orosená ódou na ľudské telo. Dotyk je kúzelný a liečivý. Cítim sa tak naporiadku, ako dlho nie.
A nehovorím o žiadnych zvrhlostiach nemorálneho charakteru.
Písala som scenár, mám už dve scény a hlavu/makovicu plnú zrniek.
Konečne ma ten Bes (Salman Rushdie) donaháňal.
A čuduj sa svete - kopec novej muziky, kníh, inšpirácie, chute, trpezlivosti a triezvosti.
Prvýkrát sa mi stalo, že počas môjho posteľového monológu som niekoho uspala rečami blúznivých. Milé, ani neviem ako a prečo.
Pýtala som sa na zakázané otázky.
Nerozumiem, prečo zákony nedovoľujú háremy. Všetci by boli oveľa šťastnejší.
Mám rada rum a nehanbím sa za to. Robím hlúposti a v konečnom dôsledku aj to je atraktívne.
Ľud pospolitý, som šťastne unavená.
Jeden víkend za celý svet!

23.

Ľudia vám prejavujú svoju náklonnosť v jemných odtienkoch, svoju povahu v najnebadateľnejších výzvach na prebádanie vnútorného sveta. Možno je to o signáloch - ak ho chytíš, nájdeš a zajmeš, som tvoj, prebádaj ma. Prešpáraj mnou pohľady, prepichni ma slovami, nazri mi až do žalúdka. Ale opatrne, som z porcelánu, z cukru.cukrúúú.

Hovorím o svojej hudbe nahlas inému priateľovi a chcem, aby si to počula. Pozriem na teba, zostaň ešte a pomôž mi. Som milý, ale nie priveľmi. Ty ma poznáš, ja viem, vidím ti to v tvári. Zraniteľný a odhadnuteľný. Neblahý, neplechy, vysomár sa z toho, ak ti pomôžem. Neprirovnám ťa k nikomu, srdce tak nelámem, bola by som ako ty, ak by som zmenila pohlavie. S drogami i bez nich, naveky. Amen.

Ale stačí. Nechajme si to, čo máme.

Chcem hniezdo, kde sa nebudem báť nenosiť nohavičky do postele. Tam si poviem: Domov, ruky, na ktorých smiem... všetko.

P.S. Všimli ste si, že keď napíšem, že o niečom napíšem, nikdy o tom nenapíšem?

21. Too young too complicated.

Lebo sa sústredím na iné skutočnosti.
Miznem v povinnostiach, otáčam sa na päte a veľa pohárov zhadzujem, ani neviem ako.
Občas mi je ľúto, že sem nič nenapíšem, ale čo už, život kráča ďalej, ja mám tik v palci a jednoducho sa musím nad všetko povzniesť. Nech nepríde tvrdý pád po sladkom povznesení.
Je mi dobre.
Pijem čokoládku, ktorú som dostala.
Užívam si nemožné.
Aj jeseň vykukla, do Promy sa nasáčkovala. Preto veľkými dúškami dnes sme sa boli opájať, foťákom cvakať, gitarku počúvať a nepohybu holdovať.
Mám rada svoj život, aj keď si ho dojebávam.

Och, ohne pálivé.
Roztočené koleso
na  bicykli.

Nabudúce o práci.

(Andreya Triana - Draw the stars)

9.

Deň je zlý, je ako ty.
Zapni si zips,
zutekaj.
Nie som tu,
ani nikde.
Dnes mi nič nevrav,
nehreš, že nie som.
Úžasom sa zahlaď,
toľko trpkých úžin skrývaš.
Akoby to deň mohol vedieť...
Niečia vina to byť musí.

Ani ruky nechcú písať,
ako piesok sa rozsýpajú,
za to všetko môže atmosféra
sŕkania, kliania...
Tá tvoja miľúbená.

Ach, dokedy
ma zvezieš sebou dole, deň.
Náladová a hladná,
smädná po piesku,
správnu odpoveď rozhrýzť.
Žiadnej niet.

6.

Každý deň si uvedomujem, ako život tečie.

Cítim, ako sa chvíle prítomné stávajú neskutočnými, ako prechádzajú do bezbrehej minulosti, dostávajú status nevyloviteľnosti, ako sa na ne začína zabúdať.

Škoda, že myseľ človeka je tak nedokonalá. Chcela by som si pamätať aj nepodstatnosti, chcela by som mať dôkazy a najmä veľa pamätných momentov, ktoré si ako smrteľník uvedomím len keď mám šťastný deň a mojej mysli sa chce náhodne vyplaviť útržok niečoho dávneho.

Mám veľa dní, ktoré pripomínajú niečo neurčité, niečo, čo bolo a možno ani nie, niečo, čo moja bytosť zaregistrovala v záplave dát. Ale nechytila sa riadne. Vtedy si len tak premýšľam, kĺžem po povrchu, lebo čo iné mi zostáva. Rada by som rozlúskla, odkiaľ sa tie pocity berú, no mozog mi neukáže ani len smer.

Radšej to nechávam plávať, aby som sa nezamotala, lebo viem, aké ťažké je odviť sa z vlastného sveta.

Prečo mi každý víkend trvá tak dlho?

29. Te lo creo.

Funny games.
Yoru ni hisomu yasashisa.
V tejto tme, ani nevie kde.
Prečo, keď sa dívam na prsty, vidím vo dvoje?
Náruče hliny.
Ústa zapchané nimi.
Objímam samu seba.
Ani tie najkrajšie šaty sveta
nie sú záchrannou vestou.

Mala by som sa poučiť. Už konečne. Zabudnúť na seba. Nefunguje. Vždy, keď tak veľmi chce, nič nepomáha. Obarenie, podchladenie, hnus aj sladkosť. Zapamätaj si ma, dážď, už nebudem iná. Vonkajšok a jeho zárezy je len nutné zlo. Ako inak žiť, povedzte, ak nie pretvárkou. Šťastie mi nikdy nepatrilo, šťastie ako životný partner prichádza v noci, milenec. Podá do rúk nite, vezme bozk, dvermi tresne a prach sa rozvíri. Pánty škrípu ako zuby, neznášam hnev, nenávidím, keď musím byť trpká, nenávidím, keď sa tým musím chrániť, nenávidím, keď musím hltať, lebo osud je už raz taký, pritlačí ťa k stene, zaviaže ruky, zakmáše za vlasy a teraz otvor ústa. Nútenie, stredobod uvažovania, nastoknem na kôl, nech si plápolá vo vetre, ohník nešťastia, skazy. Pukám si kĺby na rukách, mám pocit, že dnes v posteli budú hľadať. Roztečiem sa po pahrebe ako ucelený pás sĺz, každého márnomyseľnosť raz zatrasie existenciou, čo bolí, bolí. Niekedy si prajem nejesť, nepiť, nespať, neísť, nevykonávať, nebyť, je to šialené, skákanie cez švihadlo a detské časy na Prašáku. Nikdy som sa nevydržala držať na rukách zavesená dlhšie ako niekoľko sekúnd. Potom padnem na betón a rozbijem si hubu ako profesionál. Ešteže to nebýva tak vysoko. Nemierim však ta? Vravievam si, že chcem viac. Čo je to viac? Čo je to, aký je ten pocit, čo ma nasýti? Kde si? Kde ťa mám hľadať? Ako vyzeráš a prečo nechceš hľadať aj ty mňa? Uviazol si? Aj ja som niekde zastrčená? Aké to je, keď prídeš? Aké to je, keď chceš prísť a (ne)prídeš? Zíde mi to na um vždy v pohybe. Bežím, rečním, veziem sa v aute. A zrazu.

Nutné zlo.

22. Are you fucking serious?

Čudné, čudné rána.
Bez úvodu, všetko kráka ako vrana.
Rozmýšľam zas o tom, ako si vyjdem na výlet.
Kto so mnou pôjde vláčikom púšťať šarkana do Bratislavy?
Budem si to pamätať do konca života.
Sťahujem sa.
Dnes sa mi snívalo, že keď som otvorila okná, vonku snežilo.
Naozaj bude už len zima?
Duševne amputovaná a akoby otrávená.
V polovici medzi snom a smrťou.
Najradšej by som si usekla aj iné časti môjho Ja. Zavadzajú mi, sakra.

Do riti so všetkým, chcem ísť domov.
Chcem sa prestať cykliť, chcem sa nechať odviať, chcem sa založiť do knihy.
Už nechcem zmývať kvapku krvi zo šiat - vodou sa krv aj tak rozpije.

Aspoň viem, že sa moja odolnosť voči alkoholu zlepšila.

15. Jesenný zádrap, pecka s Kurtem.

Málo slov, ktoré mi stačia:
- aj poháre básnia.
- práca šľachtí.
- cez tento víkend som pochodila a pochopila svety.
- napríklad aké je to behať na nohách od desiatej do pol jednej v noci.
- aké je pracovať za barovým pultom a usmievať sa pri vykladaní a nakladaní umývačky (creepy?)
- aké to je, obslúžiť priateľov, popriať im všetko dobré a vypiť si pohár bieleho vína.
- ale najlepšie, najlepší bol pocit pri dostávaní z prepitného pre čašníkov.
- občas človeka poteší aj malá bankovka.
- a milé slovo, že mu to šlo.
- alebo rýchlosť, akou som dokázala zahltiť okná majiteľov áut.
- ako som vyfajčila dvoch jointov a ako som zabalila človiečika do vaty.
- nejarmočne prežitý víkend, ani neľutujem.
- zistila som, že z niektorých vecí som už vyrástla.
- príde mi nezaujímavé navštevovať Rock n Roll párty - zunujú mi už dávno ohrané pesničky a opiť sa môžem skoro kdekoľvek na svete.
- a sledovať opitých ľudí? To ma už dávno nebaví.
- a piť, aby som ich dobehla? Asi tiež nie.
- asi už chcem trocha viac.
- trocha viac všetkého.
- chcem, aby boli moji rodičia šťastní. S kýmkoľvek. Nechcem už vidieť ubitú tvár a arogantný pohľad.
- je mi z toho ťažko.
- och, dotyky.
- odmietam.
- bolí ma snáď všetko, rozrezala som si ruku (hyperbola) a svalovicu mám aj tam, kde nemám svaly.
- okrem práce som nevykonala nič prospešné.
- Pavor nocturnus!!
- v starom týždni sa mi páčil článok, ktorého hlavnou osobou bol Kurt, ktorý je tu furt.
- a jablká sú nerestné a hriešne.
- a teraz neviem, čo so sebou.
- keď niečo robím, aspoň som šťastná. Iba keď nemám prácu, veľa premýšľam a mám čas podľahnúť depresii. Alebo šlo o vytrženie z prvej noci?
- stratila som kúzlo.
- a zhasla mi žiarovka.
- príprava na ďalší týždeň, renovácie a dychové cvičenia. Pomoc, nech sa neutopím.
- toľko povinností, tak bezhlavo za nimi.
- ach, kde si?

9. As if nothing really matters

Let me go.
Niečo sa mi nezdá.
Kde je tá cesta, nech nemusím riešiť prehrešok voči spoločenským konvenciám, z ktorých mi je pekne na grcanie.
Nehodná na zapálenie.
Akoby sa mi nebo vysmievalo. Alebo sa snažilo naznačiť, že nie sme si všetci tak prekliato vzdialení a nepodobní, nehynieme odlišne, avšak, je smrť jedinou? (Myšlienka od Válka)
Už si viac nenaletím.
Humánne sa odstrelím a povesím na jabloň, tak sa to robievalo a robí doteraz. Metaforicky, samozrejme.
Každý deň miesto pokrokové a revolučné. Alebo ani nie.
Sedím v pomykove, vonia kokos a orchidey.
Absurdné, užívanie dňa na balkóne.
Obdivujem nezaťažených ľudí, mňa to dnes výnimočne k zemi na nebi ťahá. Anička vie, aj jej slivkové koblihy.
Bezočivo som si ukradla, mrška.

8. Sapere aude.

Nech je verejným tajomstvom,

že som skrátila dĺžku svojich vlasov.

Pár dní nepíšem a už strácam niť. Páči sa mi, keď nemusím úpenlivo premýšľať nad tým, o čom by som mala písať. Mám rada, keď si sadnem a príde všetko samo.

Najhoršie na týchto dňoch je môj zdravotný stav, veľmi zlý, stále spím, stále ma niečo bolí. Mám to, čo som chcela predsa. Moje depkárčenie sa pretransformovalo z neschopnosti komunikácie a apatie do problémov so zaspávaním, do neschopnosti počas dňa nespať a navyše mať pritom naozaj pôvabné sny (irony).

Divím sa, odkiaľ sa tie sny berú.

Pri prebúdzaní sa z prvého sna som plakala. Snáď to nik nepočul.

Chcela som to niekomu povedať, ale, zas a znova, bolo to príliš hlúpe na zdieľanie.

"To, čo je viac ako láska, je totiž mlčanie plné porozumenia..." (L. Mňačko, Ako chutí moc) 

Užila som si spievanie, konečne som sa cítila bezstarostne a spokojne, stojac na pódiu pred niekoľkými ľuďmi. Nebolo ich veľa, ale o nich ani nešlo.

Žiť sa musí, najmä ak je všetko na nič.

A máte veľa pochybností.

A vravíte si, že niektoré veci nesmiete spraviť.

Ale ja som šťastná a zmätená zároveň.

Niečo ako vo filme The Perks of Being a Wallflower.

5. Vlasy Asi.

Stará fotka ako Praha, symbolizuje dnešný deň.

Rozlúčila som sa,

vážim si priateľov

a veľa premýšľam, čo so sebou.

Som unavená, ale majte sa pekne. :)

4. Život je próza.

Ako kašeľ,
trhá mi aj iné miesta.
Ako papier,
zaleskla sa krehká hviezda.

Dnes som zažila zvláštne vstávanie z popola. Začalo to oslovením, skončilo úsmevom. Ani som nevedela, aká som bola hlúpa. Namočený chlieb z polievky už nevylovíš, inak povedané, nestaraj sa o niečo, čo už nezachrániš. Je to ako kráčať po vyprahnutom kraji, bosými nohami po popukanej púšti bez piesku. Nemá mi čo štekliť nohy, iba metafory.

Aké poklady máme na škole a aké sa stratili. Možno naozaj patrím k tým okolo učebne na treťom poschodí. Aj keď občas neviem, kam sa zaradiť. Tentokrát som sa cítila prijatá. Plná. Cítila som zadosťučinenie a žiadne vlastné pričinenie. Len som videla, že to chápu. Aj keď by som to rada pochopila i ja.

Neskáčem teraz od radosti, zaľahla na mňa únava. Po preváľanom lete mi je ťažko písať matematiku. Najradšej by som ju vylúčila a diskvalifikovala za prelogičtenosť a praštenosť. Radšej by som jazyčnila a pitvala a prehlasovala. Tak ľahko stratím odhodlanie, keď nemám motiváciu. Ale aspoň mám nad sebou Maturitu ako Damoklov meč, aj keď každý vraví, že je to malina. Ale po vojne je každý vojak generálom.

Chcela by som život ako báseň. Chcela by som sa pohrávať v rytme, zakúsiť len sladké melódie či ostrú kakofóniu, ak nadíde čas na zmenu. Chcela by som vidieť a cítiť ako básne, ako ľudia a svet v básni je inak sfarbený. Znejú tam iné tóny, rastú iné kvety. Aj keď sa možno zdá, že zrkadlia realitu. Chcela by som svet jednoduchý ako rýmovačku.

Ale život je próza. Občas ťažkopádny, občas horkokrvný, občas pálivý a občas vykrútený ako dáždnik v búrke. Občas príliš dlhý. A občas sa príliš dlho čaká na (šťastný?) koniec. Život nie je len obláčik nad hlavou, to by sme neboli takí dobití a doráňaní. Život nepotrebuje len tému (atmosféru), ale aj ideu. Nie ideál v niečom, ale v niečom ideál.

Život je tvrdý oriešok.

A jeden môj známy povedal, že každá veta začínajúca sa láska je..., život je... končí veľkým klišé.

Tak končím.

Verejne ďakujem osobe, ktorá nevie, že na ňu teraz myslím (teda, asi), za dnešný rozhovor. Inšpiroval.

A milej Brm, ktorá ma prišla pozrieť a podporiť.

(Už viem, odkiaľ poznám túto pesničku (: )

3. Láskaj

... od rozkoše máš barančeky na prstoch,
zvlnená koža koncov mi je dôkazom.
... v očiach iks-ypsilóny,
treba si ich vyočiť.
... ako chutí moc-
napäté nožnice.
... otázky na patológii,
20 per/cent(/ov).

Málo slov na toľko vĺn.
Bodaj by ste videli,
čo vidím ja.
Akoby mi niekto čaroval pred očami.
Povrch strechy,
nervózne vibrácie,
šuchnutia mikrofónom o záhyb šiat.
Skĺznutie dymu po voňavých vlasoch.
Záložky v učebnici biológie,
zakopnutie o schodisko.
Špirála na gitarovom sóle,
oči siamskej mačky
a rozdrvenie orechovej škrupiny v dlani.

Ach, fotky majáku skrz čiaru osudu.
Stačí málo,
vykričať zajakajúce postihy,
vtedy, keď sa prebudíš ráno,
bez váhy, budúcnosti,
no(-)viny.

2. Pavúky šťastia

Ceruzkou po prstoch,
nie bitka, ale obraz.
Hučí mi v hlavičke,
spievam si, spievam v zbore.
Teším sa na dni blížiace.
Možno budú šťastné.
Keď tu sedím a dve hodiny neodtŕham zrak od obrazovky,
znamená to, že vidím za hory a doly.
Nadchla som sa, konečne, pre nejaký odbor.
Len aby mi to zostalo.
Želám si ja aj ostatní blízki.

Zatiaľ len takto jemne,
ako pavúky,
ktoré mi dnes ušli pri zametaní.
Prinášajú šťastie, však?

1.

Je to o ľuďoch, hej. O ľuďoch. Snáď.
Neviem.
Asi ešte snívam.
Vidíme sa o rok, Lietko.
Skôr Nebezpečné léto.

Moruše, čučoriedky a maliny.
Jahôdkové pehy a pery.
Pena dní zlízaná.

Ešte stále sa vidím vo vertikálnom pohybe.
Kde? Kde?
Na kraji Perníkového lesa a Perníkovej chalúpky.
Pekne dvojzmyselné, pre veľké aj malé deti.

Biele aj červené víno.
Farba a trpkosť.
Otcovia neradi pijú sladké.
Ale my si necháme ľahko poblázniť hlavu, ešte nedozretú.
Veruže nás málo ťahali za uši!

Ešte sa mi nechce ísť spať.
Tiež som také malé dievčatko.
Do náruživej náruče ako do ostnatých kríkov ma ťahá. (Ani neviem, ako to myslím, ale skočila by som)

Ráno... ráno bude iné.
Presne také iné ako celé prázdniny.
Horúce kakao, káva alebo čaj rozvonia sa po byte, rozvinie sa ako neviditeľný kvet, hneď na ráno, hneď na duše nevinné.
Teším sa na zmenu môjho pohľadu v praxi.
Nechcem v tomto článku škaredé slová.

Slovíčka uleteli ako lastovičky.
Schovali sa do zápalkovej škatuľky a či ich znovu nájdeme, rozhodnú sa samy.
Vidím dlhý papyrus a potom v diaľke noty.
Neviem, čo to splietam.

Dúfam, že ma vezmete k sebe.
A ak toto nie je túžba, po ktorej prahnem, chcem aspoň samu seba.

Veľké brilianty ako očné buľvy a kryštálové gule.
Tak sa cítim.
Ako sklo, sklená, zo skla.
Viac-menej.

Zajtra sukňa, sveter a tenisky.
Pohodlie a nik ma nepresvedčí, že som nedospelá.
Lebo - pravdupovediac - načo by mi to bolo?

Myš a lienky.

Prechádzam opäť na pomlčky:
- zistila som, že v starých správach nie je toľko citu, keď si ich čítam neskôr. Vlastne, nič v nich nie je.
- na druhej strane rieky vidím to malé milé dievča, ktoré sa tak veľmi zmenilo.
- a nie je jediné.
- svet si už tak dávno nerozpustil vlasy, nerozviazal vrkoče a nepocítil to, čo bolo voľakedy dávno každodenným chlebom.
- mám kocky ľadu na tele a chvejem sa od bolesti.
- nenechám zomrieť dieťa vo mne.
- ešte koľkokrát si popíšem ruky nezmazateľným červeným atramentom?
- ktorý bowling sa oplatí hrať a kto bude stáť na mieste kolkov?
- dnes je naozaj hrozný deň.
- nedokázala som to, jednoducho som sa radšej vzdala.
- oplatilo sa mi to na tú polhodinu navyše píšuc písmená po vlakovej stanici.
- najradšej by som si vykefovala mozog z hlavy, bohužiaľ, môžem si len prestrihnúť vedenie.
- som taký pokrytec.
- Babylon horí.
- naháňala som nedostižných a namiesto toho som sa vykúpala v červených šatách.
- milujem dlhé sprchy, teplú vodu, prítmie a svoje trýznivé myšlienky.
- je to vtipné asi ako veľmi podarený výrok: A tak sa nekrofilovi po troch mesiacoch rozpadol vzťah. Ha-ha.
- exaktne som to pomenovala.
- tej stopy sa nezbavím.
- mám ju na ústach ako plastové vrecúško.
- hlad hľadá hádam.
- a tak stále kričím a pritom sa dívam do zrkadla, kde ani ústa nemám.
- možno na tie úsmevy.
- čo vyzerajú spod pávích pier zo zlatých perí.
- kreslím si pri sledovaní filmov, lebo dnes nestíham ani obrázky.
- len spať, to mi patrí.
- a testy z autoškoly.
- a Mozartova hlava a Rossiniho prebudenie - nasadili mi včera chrobáka do hlavy.
- chcem slobodu? Som ale sprostá.
- neviem, čo chcem, keď vidím ľudí.
- je to také ťažké pochopiť, že niektoré veci jednoducho nechcem robiť?
- je to až také úzkoprsé, naivné, infantilné, konzervatívne, keď nechcem žiť ako táto generácia?
- a večne mi z toho bude do plaču.
- aj keď je to sranda, ha-ha.
- strácať kontrolu a odviazať sa.
- všade ako prach.
- a tak si spievam o Babylone v pyžame.
- keď viem, že moje depresie už dávno nie sú zaujímavé.
- zabúdam na hodiny, ktoré som veľmi dávno namaľovala na bielu stenu.
- a stále tikajú a nemôžem sa preto sústrediť na svoj falošný život Bábkara.
- Pochválen, Zelinkári, králi a farári, moje meno nie je.
- zvädlo ako ruža, presne tá, na ktorú myslíš.
- až na to, že tu si môžeme povedať, je to iba začiatok.
Ha-ha.

RozUM.

Zimomriavky a tiché plíživé našľapovanie
Veľký dom a malé okná.
Sedím na kraji nosa,
bosá
ani rosa,
umývať (sa)
na steblá zabrnkať
do prírody sa rozkotúlať.
Kvet bez farby.
Páli a horí obličaj.
Šaty si vyžmýkaj.
Bdenie ako brechot
na japonskom priechode,
tiché pravdy
tiché stonanie.


Hudba, čo ma zasiahla: KATARZIA, STOKER ♥

"Zvláštne, ale všetky spomienky, čo prichádzajú, majú dve vlastnosti. Sú vždy naplnené tichom, to je na nich najsilnejšie. Aj keď v skutočnosti neboli také celkom tiché, sú ako mlčanlivé zjavenia, čo sa mi prihovárajú pohľadmi a gestami, bez slov a mlčky; ich mlčanie je najotrasnejšie a núti ma uchopiť rukáv a pušku, aby som neupadol do ničoty a pokušenia, lebo moje telo by sa chcelo natiahnuť a nečujne rozplynúť k tichým mocnostiam za skutočnosťou..."

E.M.Remarque
Picture: S.Dalí

"Tri sú veľké túžby, tri veľké prejavy ľudskej nespokojnosti, ktorú môže úplne upokojiť len mystická pravda. Prvá je túžba, ktorá robí z človeka pútnika a tuláka. Je to túžba vyjsť zo svojho obyčajného sveta a hľadať stratený domov, "lepší kraj", Eldorádo, Nebeský Sion. Potom je túžba srdca po srdci, túžba duše po dokonalom druhovi, ktorá robí z človeka milenca. Tretia je túžba po vnútornej čistote a dokonalosti, ktorá robí z človeka askéta a napokon svätého."

Evelyn Underhill

What have I done??

Black Swan forever.

Únava,

kvap-kvap,

ťap ťap.

Nenávisť,

kiss-kiss,

bang-bang.

Koľkokrát

ešte budem nevedieť.

Telo biele,

sépiová kosť.

Tango muerte,

idey hriešne.

A aróma ťažká

padá na oblok.

Čoto, čoto...

Zdanie klame.

Na čo sa to hráme.

part 7, Ne(c)haj ma.

A tak som doma.

S Írskom som stále v kontakte, stále v srdci, stále na mysli, stále na jazyku.

Akoby som sa mohla zbaviť niečoho takého obohacujúceho a pohľad meniaceho. Keby som mohla, zostala by som tam. Preč z tejto diery, preč z tejto úbohej (ale zato krásnej) krajiny plnej pokrytcov a nových, rodiacich sa pokrytcov.

Básne o mojom živote, ako všetko bude iné, no, pravdu vám musím povedať – nie je to také jednoduché. Ak sa zobúdzate s pocitom menejcennosti, nepomôže vám nič. Ak si bránite cítiť sa spokojne, je to ešte horšie.

Ale nebojte, darí sa mi skvele.

Trávim čas so svojimi priateľmi. Je to príjemná zmena po čase opäť rozprávať po anglicky, viesť sa s Vilkom v aute a báť sa nepripútať. Je fajn vystrčiť nôžky von keď prší a vzdať sa vode. Pozorovať padajúce hviezdy (zabudla som názov), počúvať pritom Nohavicu a Einaudiho, chúliť sa pod dekou, piť domáci sirup, najesť sa dosýta jedla od veľmi šikovných priateľov a blúdiť (a)si po myšlienkach. Rozprávať o fotkách a niečo o zážitkoch. O temných momentoch v Írsku a o samote. Asi by som mala poďakovať.

A včerajšok, vystrihnutý z tragikomédie.

Ale rozpoviem vám najprv posledný príbeh o Írsku.

Výlet. Vzala som svoje všetky "švestky", prehodila batoh na chrbát a utekala na veľmi skorý autobus do centra. Čakal ma tam zelený autobus plný turistov - pripomínam, nerada sa nazývam turistom - a keď prišiel posledný, mohli sme odísť.

Pred očami sa mi mihala írska krajina. Taká, akú som ju chcela mať všade. Porovnávala som s Walesom. Je to to isté, až na viac obláčikov, inú hudbu v slúchadlách a samotu, ktorej sa nedalo vyhnúť.

Videla som krátky most, za ktorý si pýtali 7 éčok, ale nemala som toľko prašulí, radšej som si odložila na posledný párty deň. Spravila som niekoľko dôležitých fotiek, dokonca aj samu seba som odfotila v prostredí, ktoré mi svedčí a už sme aj fičali ďalej.

Aj tak, najkrajší pohľad bol z autobusu, keď sme išli popri pobreží strmo dolu a videli sme Škótsko a jeho majáky. Nezabudnem. Lepšie ako foťák.

Giants Causeway bola naša druhá zastávka. Hranaté kamene a moje najobľúbenejšie miesto na ostrovoch (zatiaľ). Mňa ale tie hranaté šutre nezaujímali, väčšia zábava bola skákať po tých ploských a zbierať mušle. Počúvať príliv a dívať sa na dlhé hnedé riasy. Potom neskôr sa vyštverať po 162 schodoch, uvidieť celé pobrežie z výšky, usmiať sa nad množstvom ľudí a nad tým, ako by to asi vyzeralo bez nich. Spravila som si ďalšiu fotku a stretla ženu, sediacu na kameni. Vyzerala smutná, presne ako ja.

Sadla som si obďaleč aj ja. Pokúsila som sa niečo napísať, ale nestojí to za zmienku. Nejak sa mi vypol mozog.

Potom - Belfast. To miesto sa mi nepáčilo. Mali sme len hodinu na rozchod, aby sme ucítili "flavour of Belfast", lebo je veľmi charakteristická. Ak by som sa tam nedostala znova vo svojom živote, vôbec by mi to neprekážalo.

Prišla som domov unavená ako kôň.

Na ďalší deň som sa musela so všetkými rozlúčiť, každému povedať, že to je môj posledný deň. Dokonca som sa aj vyparádila. Každý bol milý, síce test mi nedopadol až tak dobre, ale čo už na tom záleží. Dostala som certifikát a fotku a potom sme šli do baru. Pivo a debata. O abecede a španielo-talianoch. Neskôr o Carlosovi a mne, o depresii a mojej angličtine. Neskôr nápad s karaoke barom, ktorý nevyšiel, tak sme skončili na Teple bare. Naučila som sa posunkami svoje meno, zistila, že toho viem málo o hudbe a mám čo robiť celý život, hádala som sa, že žraloky nie sú ryby, rozprávala sa o podobných vzťahových osudoch s Olgou, ktorá nás potom musela opustiť, lebo sa cítila priveľmi homesick.

Vrátili sme sa naspäť do prvého baru, ale nepobudli sme dlho. Iba na jeden Cider, krátku debatu s mojím učiteľom, ktorý je tak nehorázne milý, že som roztopená ešte teraz (hyperbola), spoznala som sa s nejakým Mufasom, ale Anna ma zachránila a šli sme do Porter house-u na živú hudbičku, pifko a tanec. Po ceste som zlanárila Andrea z Talianska a veľmi dobre sme sa porozprávali sediac na výklade pred nejakým jedlom. Bol milý. Potom sme spolu tancovali. A objavil sa Brazílec a jeho kumpán, španiel (ale nechcite odo mňa jeho meno). Bavili sme sa o temnote a už som nechcela piť, tak som si kúpila kolu a barman sa na mňa divne pozrel. A spoznala som Pierra z Paríža a aj on bol nehorázne komunikatívny a nemal problém. Ach, tí ľudia sú úplne iní, vážia si, keď sa môžu s niekým porozprávať, keď s niekým môžu niečo zdieľať a dozvedieť sa niečo nové.

Potom chceli zavrieť aj tento bar, tak sme ho opúšťali s tým, že ideme ďalej. No to sa mne ani Anne už veľmi nechcelo. Tak sme si s Brazílcom pár fotiek porobili a šli domov. Spala som u Anny na nafukovacej posteli v obývačke. Super byt, super ľudia. Rozlúčili sme sa. Po ceste domov som počúvala toto, aj keď som mala slabú baterku.

Potom nákupy, ale to vás asi nezaujíma a let domov.

Nervózne mi žalúdok poskakoval.

Až som bola tu.

P.S. Názov je obľúbená veta mojej sesterničky. Už asi aj moja.

part 6, EWMN

.Po prázdnom a vágnom víkende ma čakal deň so školou na pláži v Howthe.

Bohužiaľ - alebo našťastie - írski autobusári sa rozhodli štrajkovať, z čoho vyplýva, že som sa nemala ako dostať do mesta, takže nakoniec som nikam ísť nemohla. To nič, teta videla, že mi neprospieva, keď som dlho doma, tak sme do Howthu nakoniec šli spoločne.

Prvé dojmy - Fish n Chips vo vzduchu, neskôr zápach rybaciny, veľa áut a starých ľudí, veľa bicyklov (ľudia, ja by som ich niekedy najradšej zrazila, lebo sú tak arogantní a neempatickí) a niekde za rohom aj to more.

Neskôr, neskôr som sa cítila šťastne. Najradšej. Smutno šťastne. Nie tak nafúknuto a hyperbolizovane, ale tak reálne, akoby svet bol jedna pieseň, v ktorej zvládam zvládať situácie. Chytiť sa príležitosti.

Za kamenným mólom v mori visel ostrov. Vyzeral krásne opustený. Tak, ako som si predstavovala celé Írsko (naivná). Fúkal silný vietor a vytŕhal mi myšlienky z dlaní, dokonca mi aj slza stiekla a boleli ma uši. Pokiaľ bolo zamračené, pri mori vládol chlad a bála som sa, že to dlho sama nevydržím, ale ako zázrakom sa čoskoro vystrčilo zubaté slnko a s radosťou som pokračovala v ceste. Vietor už nebol nepriateľ. More bolo chladné, sivé, tmavé a hlboké. Ako zo starých cestovateľských alebo námorníckych kníh a presne nad tým som premýšľala. Ako sa vodilo Jackovi Londonovi, ako zvládal nápor vetra a silu mora a zľakla som sa. Nie som dosť silná, aby som vydržala to, čo on. Obdivujem ľudí.

Na konci mojej prechádzky prostriedkom mora (móla) bol maják. Páči sa mi myšlienka majáku, ale tento nebol vôbec pekný. Tak som si ho lakonicky odfotila, spravila fotku aj sebe (vyzerám ako spustnutý a opustený maják, hah) a šla som naspäť za tetou, jej priateľom (ktorý sa už, samozrejme, napchával), kamarátom a Emmkou.

Ako som trávila čas osamote, našla som rôzne nápisy, či už v betóne alebo na povrchu skál, páčilo sa mi to. Aj ja som tam chcela niečo zanechať. Predstavovala som si, ako hádžem svoj Monetovský prívesok do mora, zakývala mu, už prišiel jeho čas a musíme sa rozlúčiť. Ale nemala som dôvod to spraviť, nič mi nespravil a nemám prečo sa ho vzdávať. Tak som si ho nechala a doteraz ho stískam v pästi, keď potrebujem ujsť.

Teta kúpila kolu a viete, ako sú tam teraz mená, a mala som Robyn. Pripomenulo mi to postavu z HIMYM a možno to je osud. A tak isto ona mala Evana. Asi mi chce nebo niečo povedať.

Pamätáte si na rozprávku Barda Beedla o Mágovom chlpatom srdci?

A to je asi všetko k výletu do Howthu. Nestihla som historické centrum, videla som však tulene a prvýkrát jedla originál Fish n Chips. No nepochlapili sa.

V utorok, bez nálady, bez viery, prehovárajúc ma, šla som opäť skúsiť šťastie do Diceys. Kamarátka (najzlatšie dievča na svete) mi požičala sako a kabelku, namaľovala ma, nech vyzerám staršie a bežali sme ku hlavnému vchodu bez čakania v dlhom rade. Najprv mali problém. Povedala som im, že som si zabudla ID, ale že mám toľko, koľko potrebujú počuť a po 15 minútach ma zachránila Olga a "my brazil guy", Kaio. Už minule som mu mala kúpiť jedno pivko, tak som sa rozhodla, že to zrealizujem v ten deň, keďže je to moja posledná párty v Diceys. Spravili sme foto. A o ôsmej som odchádzala, mierne pripitučká, lebo po mňa šiel priateľ mojej tety (sprosté autobusy). Ešteže keď som prišla domov, nenaliali mi aj oni (slivku)...

A dnes bol len typický pracovný deň v týždni, ktorý by som radšej prespala, ale tak aspoň som sa učila. Juch. Nešla som nikam, nevidela nič, len som si na chvíľu sadla s kamarátkami do kaviarne a snažila sa vnoriť do ženského sveta. Nemám rada klebety, takže sediac tam, bol zo mňa mimozemšťan. Navyše kamarátka z Budapešte rozprávala o histórii Slovenska a Maďarska, tak som sa čudovala, ako to všetko naozaj bolo. Koľko "vecí" som sa ale o chlapoch a jej živote dozvedela... Ale nemyslite si o nej nič zlé, mám ju rada.

Už sa blíži čas môjho návratu, začínam byť nervózna. Čo ma čaká, neviem. Čo bolo, neviem. Keď sa budem trmácať v lietadle, všetci budú spať alebo riešiť iné veci. Bojím sa, že všetko bude rovnako stresujúce ako predtým. Od školy, cez vzťahy až po moju izbu. Ale nebudem nad tým premýšľať, nemá to zmysel. Teším sa.

Zajtra sa chystám na výlet. Sama.

O tom potom.

See ya

(Napísala moja sesternička, prišlo mi to roztomilé, keďže má 5 rokov)

5, my bad

Young, free and single?

Just want to mingle.

Heslo tejto doby, veľkých zvierat z veľkých miest.

"Si príliš mladá." a "Vyzeráš tak nevinne."

Viete čo, strčte sa už.

Nebaví ma stále dokola počúvať to isté. Preto som sa Pedra a Josého nikdy nepýtala na ich vzťah - vzhľadom na to, že sú dvojičky, je to určite najdiskutovanejšia téma.

Viete čo, sadala som si pred počítač s tým, že vám chcem niečo povedať. Mám veľa myšlienok a o niekoľkých z nich sa dá písať. Bohužiaľ, ako som začala, nevidím iné riešenie ako zaklapnutie počítača a odloženie to pre niekoho, komu to ide viac.

Neznamená, že keď som TU, je môj život zaujímavejší. Je rovnaký, možno niečím zľahka obmedzený, ale stále ten istý, ktorý sa odohráva doma. Zmenou miesta sa nič iné nemení. Občas to dokáže vyjsť, takzvaný nový štart na čistom poli, ale zainteresovaní vedia, že so mnou táto idea nemá nič spoločné. Ani sme sa nevideli.

Vraciam sa naspäť k sebe.

Aspoň vidíte, kto som.

Dnes som videla dva filmy. American beauty a Prozac Nation. Prvý aj druhý odporúčam, aj keď prvý je naozaj americký a druhý má naozaj odfláknutý koniec.

A teraz okupujem musique novej priateľky, ktorá - zdá sa - má pre mňa niekoľko nových interpretov a niekoľko nových melódií, čo ma teší. Food for thought, food for ears.

Keby ste vedeli, ako ťažko je sa zabaviť v Dubline v piatok večer, keď máte osemnásť, prázdne peňaženky a plné mechúre s chuťou tancovať. Vykašle sa na vás celý svet, lebo Dublin len chľasce pivo a sedí za stolom v nefajčiarskom bare pri počúvaní tých írskych vrešťaníc. Asi práve veľmi zovšeobecňujem, no naštval ma ten večer. Dúfala som, že bude jednoduché zabaviť sa na mieste, ako je hento, no nie. Tu musia mať problém aj s vecami, ktoré by ostatným ľuďom nestáli za povšimnutie. Kašlem na vás. Žiť tu nechcem. Nič tu nie je. Ako v podstate nikde. Čo ma vlastne láka ísť preč? Len to, aby som mohla byť sama? Čo chcem spoznávať? Čo chcem objaviť? Čo chcem nájsť a čo pochopiť? Prečo by som mala cestovať? A kam by som mala ísť? Kde budem spokojná a kde to bude mať zmysel? Ktoré miesto stojí za to, aby tam človek vydržal dlhšie ako mesiac? Kde je to miesto, kde ťa nič nefrustruje a neserie, kde si sadneš na hociktorý kúsok zeme a si šťastný ako blcha v kožuchu? Cítim to tak len ja, alebo mám dnes večer len jednu zo svojich častých kríz?

Vypisujem sa tu zo svojho nešťastia namiesto toho, aby som jednala. Spravila niečo, čo aj tak v konečnom dôsledku nebude znamenať ani omrvinku z toho, čo by malo. Lenže ja si neviem povedať, Lucia, tak teraz buď šťastná. Mám všetko. Nemá ma čo hnevať. A stále nie som spokojná. A nejde o nenásytnosť a pohlcovanie vecí, hnaná akoby pažravosťou, nie. Mám pocit, akoby som mala naozaj problém. Akoby ma tento svet do problému vychoval. Akoby mi dnes Prozac Nation otvoril oči. Možno by ste si to mali pozrieť, aby ste pochopili moje pohnútky.

A tak isto, vysvetlite mi, prosím, čo chcete. Byť motivovaný a zmeniť si život len preto, aby si sa mohol vyspať s nejakou trápnou sprostou osemnástkou, ktorá tvrdí, že spala s toľkými, že to už nezráta (a nejde len o to, že na matike nedávala pozor), nie je najlepší náhľad na život. Je to správna motivácia? A stojí to za to? Ak 40 rokov žijete v pohodlnom hniezdočku vlastnej depresie a zachráni vás z toho krása dievčaťa, máte šťastie. Aj s tým, že nakoniec aj tak budete obvinený z homosexuality, akoby by to bol najväčší zločin na planéte Zem... Ešteže sme všetci divní. Nie, nie všetci. Je vás veľa normálnych okolo mňa, žijete si a ja si žijem tiež. Ale vy sa pýtate, čo robím, keď mením smer a nie som spokojná s tým, ak mi niekto uviaže opraty. Nie som kôň a ak chcem niečo spraviť, tak to spravím. Ak to nechápete, ja vás odsudzovať nebudem. Je na vás, aby ste sa zamysleli, prečo to nechápete.

Niekedy by ste so mnou mali pozerať dojemný film (pre mňa dojemný) - chcem vedieť, či by som reagovala rovnako v niekoho spoločnosti, lebo pri American Beauty som našla jeden moment, pri ktorom mi vyhŕkli slzy. Môžete si tipnúť. Nikdy predtým sa mi niečo také nestávalo...

Raz mi kamarátka povedala - bavili sme sa v Próme alebo niekde v jej blízkosti - že jej sestre by sa asi môj blog nepáčil, pretože týmto obdobím hľadania a nachádzania sa si už prešla. Je dospelá a žije si svoj život. Zaujalo ma to. Odvtedy sa pýtam, kedy to skončí, kedy a kto a ako umlčí tieto moje otázky, roje, milióny a nepolapiteľné kŕdle. Nech to už príde. Ale ak by sa tým nemalo všetko vyriešiť, tak nech na mňa riešenia kašlú. Ako sakra mám žiť, aby mi to stálo za to?

Vzala som svoje nové tenisky a šla si zabehať. Mrholilo, začínalo liať a ja som sa rozhodla zrýchliť krok. Keď vám ubieha čas na telefóne a cítite sa, akoby vás niečo naháňalo, všetko ide ľahšie. Počúvajúc uši amputujúcu hudbu, cítila som sa fajn. Dokonca by som mohla povedať, že zaujato. Pokiaľ som nestratila dych a nezastavila. Vieš, vždy, keď si na Teba spomeniem, poskočí mi srdce. Prišla som na to dnes. Neviem, či je to dobrá, alebo zlá správa, jednoducho existuje. Nepáči sa mi, keď musím začať krá(/i)čať, lebo nevládzem. Nemám rada, keď sa vzdávam pri behaní, ale inak to neviem. Neviem vydržať. Viem sa zaprieť, ale pri športe mi to jednoducho nejde... Ale aspoň som mala konečne dôvod na zmoknutie. Kvapky mi stekali po tvári, bežala som, ony stekali a stekali. Nikde nikto, len ja. A nažlto sfarbený kúsok oblohy, ktorý som aj tak neskôr odbehla a rozprestierajúc predo mnou len sivú, vykašľala som sa na rýchlosť a bola som len so svojím srdcom. Nakoniec som prišla domov s boľavou nohou, chcela som ísť do sprchy, ale tiekla len studená, tak som tu.

Nič viac pre vás nemám,

akoby sa tým niečo menilo.

Žitie v cudzine nemusí byť také zaujímavé, ako sa na prvý pohľad zdá.

Dobrú noc

Ingenue.

Och, bože, nemohu dýchat. Třesou se mi ruky a třpytí slunce v očích.

Nesnesu. Nemohu. Nechci.

Táhnou mě za vlasy, odloupnou bílou omítku-tvář a polámou nohy ve dvě kopy.

Jako semínka pampelišky ve větru.

part 4, Quiero besarte

.A tak som tu, ešte stále pri živote, nikto ma zatiaľ neudupal ako plamienok do hliny. Porozprávam vám dnes o ľuďoch, o piatku v meste, o pube, o alkohole...

Keďže už som tu oficiálne dva týždne (čo je polovica môjho výletu), naďabila som na rôznych ľudí a oni na mňa. Všade je to rovnako, s niektorými si vychádzate, s niektorými menej, ale nikdy neviete, čo vám do života a kto dá.

Olga

Moja poľská priateľka. Odkedy sme sa spoznali, chodievame spolu von. Je veľmi zhovorčivá, čo je pre mňa obrovské plus, milá a dobrá, takže žiadne podvody a klamstvá, je úprimná. A asi rada pomáha, lebo ma počúva. Hovorí, že som blázon. Nie, doslovne povie: She is crazy. A každému, koho stretneme. Ja viem, že som, Olga, a beriem to ako kompliment. Rozumieme si, aj vďaka tomu, že sme z podobného regiónu. Spája nás nielen podobný jazyk, ale aj situácia. Býva u tety s mačkou, 20 minút od školy, má 20 rokov a študuje vo Varšave, býva neďaleko a nemá rada kávu. Fajčí privezené slimky, má dobrú angličtinu, chodí aj na Business course, ale nebaví ju (lebo tam nerobia to, čo by každý od business kurzu očakával), nepotrpí si na hudbu, má rada ovocie a tak isto ako ja, rozumie si so španielmi. Toto určite nie je posledná zmienka o nej.

José

Tento fešák mi učaroval. Je dvojičkou brata Pedra (a Pedro je dvojičkou Josého), neviem, koľko má rokov, nepozorne som počúvala, je milý, ale občas mu nie je rozumieť cez jeho španielsky prízvuk, takže sa mi dosť často stáva, že potrebujem zopakovať to, čo povedal. Je z hlavného mesta, kde aj študuje alebo študoval, a to právo a ekonomiku. Bol veľmi prekvapený, keď zistil, ako lacno je u nás a naše matky môžu zostať na materskej 3 roky. Rozprávam sa s ním o múdrych veciach, aj keď on si tiež myslí, že som blázon. Kto by sa čudoval, keď vykrikujem z okna, robím čudesné veci, počúvam čudesnú hudbu a hovorím čudesné veci. Keď som sa opýtala, akú hudbu má rád, odpovedal mi ako Olga. Nie je pre neho dôležitá, ale vždy ide po texte. Tak som mu povedala, že slová nie sú vždy to dôležité a moja veta zostala visieť vo vzduchu. Možno to veľa o nás prezradilo. Má rád kávu, koláč len čokoládový, nefajčí, bol šokovaný vlakom, čo sa u nich doma vykoľajil. Páči sa mi jeho mimika, ako dokáže zdvihnúť obočie ako striešku a ako milo žmurká, keď sa lúčime. Cez víkend bol naspäť doma, on je tu totiž dlhšie, ale už zajtra sa uvidíme.

Gonzalo

Pán Casanova style. Keď sme sa zoznamovali, zo srandy som mu tipla 30 (má 26, tuším) a odvtedy si to pamätá. Povedal mi, že každý mu hovorí menej, len ja... len ja som povedala, že môže byť mojím otcom. A veď čo, on mne tiež tipol 15-16 (ako vlastne každý), takže sme si to navzájom vrátili.

Je veľmi šarmantný a milo jedná s ľuďmi. Má rád zvieratá, jazdí na koni, má obrovského psa, 3 bratov (najstarší ho príde pozrieť), výborné vzťahy v rodine. Má neuveriteľný biely úsmev a nosí stále odhalený výstrih - rozopína si vrch košele. Keď som ho prvýkrát videla, veľmi ma to rozosmialo, ale nikomu som nič nepovedala - jednoducho typický Casanova. Študoval právo a rozumie si s Josém a Pedrom. Keďže Pedro tu má frajerku, je stále s ňou, a tak Gonzalo trávi čas s nami. Počúva všetko, hlavne taký mierne mainstream rock. Pije kávu a má radšej posedenia v kaviarni ako divé diskotéky. Nemá rád jablká v koláči, ale v tom mojom, ktorý som si v ten deň objednala, mu nevadili.

Rolando

Môj paraguayský, írsky otec. V piatok si ma adoptoval. Vzhľadom na to, že mám 18, patrím (a na párty som) k najmladším na jazykovom kurze. V ten deň si odo mňa zo srandy pýtal ID, hovoril, že na to a na tamto som ešte mladá a podobne - keď som sa pýtala, ako sa správne gramaticky povie chcem ťa pobozkať (čo máte v názve). Buď te quiero besar, alebo quiero besarte. Ľahké ako facka. "Na čo ti to je? Si ešte mladá." "You never know..." Chceli sme ísť spolu aj tancovať, ale stále nikto na tom poondiatom parkete nebol, všetci vonku fajčili, lebo bolo príjemne, nepršalo, a nakoniec sme šli k nemu domov. Jeho rodina bola niekde preč, na výlete a on mal voľný plac. Takže celá párty sa od pubu Bernarda Shawa presunula k nemu. Biela brána, obrovské dvere, elektronika všade, obdivuhodná obývačka (tí, čo ste boli u mňa, tak asi trikrát väčšia ako naša), obrovské terasové okná, točité schodisko, dala som si vodu. Má rád starý rock, dobrú a kvalitnú hudbu, Whisky in the Jar od Metallica a má milú manželku (aspoň na fotke vyzerá - a určite dobre varí). Prezerali sme si ID (asi s ďalšími 4 ľuďmi a porovnávali) a on vyzeral, akoby tam mal mladšieho brata. Má čarovnú schopnosť nechať ma v sekunde očervenieť ako červená na semafore a naozaj si to užíva.

Anna

Susedka z Maďarska. Hovorí, že by ma mohla učiť, lebo bývala učiteľkou informatiky a maďarčiny. Má chlapa, komplikovaný vzťah, hlavne vďaka jeho rodičom, ktorý ju najprv nenávideli. Už sú spolu 1,5 roka. Smeje sa mi a považuje ma za "artistu", lebo... ani neviem prečo. Lebo mám také gestá alebo čo. Je veľmi nekompromisná a mám voči nej veľký rešpekt. Fajčí.

Joan

Bláznivý španielský chlapík. Kúpil si Guinnessový klobúk a nosil ho celý piatok po bare. Študuje inžiniera z lietadiel (ako to mám, preboha, preložiť? :D) a mal kamaráta vo vlaku, ktorý sa vykoľajil. Keď niečo povie zle, hneď sa opraví, sorry, a povie to správne. Netají sa tým, že nikdy nemal priateľku a my sa netajíme tým, že mu nejakú chceme nájsť.

Och, je ich tak veľa, ale títo sú tí hlavní. Bavila som sa aj s jedným talianom, Edoardom, o knižkách prekvapivo a zhodli sme sa na Salingerovi. Tak isto sa bavím s Paulou (espaňa, por supuesto), 17, takže v skupine nie som najmladšia. Je veľmi múdra a vždy máva 100% z testu. Diego, španiel, veľmi tichý a milý, odchádza, takže už sa asi neuvidíme. Je ľavák ako ja. Samuel, španiel, ktorý ma prvý oslovil a pýtal sa ma, aký mám deň a ja som mu vždy povedala, že nič moc a čudoval sa.

To sú tí, čo sme sa aspoň raz rozprávali.

Inak tu stretnete kopec ľudí a ani neviete ako rýchlo sú všetci preč, cestujú, odchádzajú. Všetko sa mení každý týždeň, to je osud jazykoviek a jej komunít.

Už viac sa mi nechce,

vidíme sa najbližšie dni opäť na nete.

Brú noc.

P.S. Ak chcete vedieť, aké utrpenie som počúvala v piatok v škole, here. (táto je ešte ok - bola predsa v The Clockwork Orange), ale Whisky in the Jar... Oh my...

Ja v bare. Ahojte.

Maggots

Počasie sa zmenilo.

Včera prvýkrát pršalo a ja som do nitky premokla. Tak pekne zmokla.

Síce mi potom bolo zima a teta sa bála, že ochoriem, ale nič také sa nestalo a zajtra sa chystám do školy v sukni.

Ako sa to stalo. Zoznámila som sa bližšie s mojimi classmates, lebo sú naozaj fajn a šli sme teda na pifko do Temple Baru. Neviem, ako sa volal podnik, kde sme si kúpili pivo za 5,40 éčok (bože, aké bolo dobré!), sadli si von na lavičku a kecali o diktatúre v Španielsku, o alkohole, o rôznorodosti našich jazykov a pri svietiacom slniečku, pokojnom ruchu na ulici a miernej opitosti (lebo som nejedla) nám bolo naozaj dobre.

Musím povedať, že posledné dni som veľmi vyčerpaná a asi prechádzam procesom prispôsobovania sa, pretože prvý týždeň je ešte nemastný-neslaný, akoby sa nič nedialo a vy ste len na dovolenke a všetko hneď skončí a budete opäť v stereotype a budete spomínať, ako vám len bolo dobre v zahraničí. No a angliny mám po krk, nezaujíma ma nikoho názor na nič, ani môj - stále sa o niečom rozprávame, takže... Samozrejme, neberte ma priveľmi vážne, ja žijem a existujem, len ma to trocha ničí.

Vrátim sa naspäť k pivku.

Musela som odísť, mala som totiž strážiť moju sesternicu v parku, ktorý bol vzdialený asi 15 minút autobusom, tak pripitučká som nasadla na prvý, ktorý šiel a zázrakom ma dopravil tam, kam som chcela. Nakoniec ma tam ani nebolo treba, iba na to, že som zachraňovala krpatú pred dažďom svojím svetrom, z ktorého sa potom dala žmýkať voda.

Dážď trval chvíľku, ale všetko zmoklo.

Vyšlo slnko a smialo sa nám.

Ospravedlňujem sa za to, čo píšem, určite to nedáva hlavu a pätu. Kvôli únave sa mi dokonca na chvíľu podarilo stratiť telefón alebo hovoriť po slovensky na miestach, kde to nedávalo zmysel.

Čo vám ešte poviem.

Našla som ďalší park, keď som sa medzi vyučovaním túlala po meste.

A našla som tam sochu Oscara Wildea, kde je veľmi neodolateľný. Oproti nemu boli dokonca vypísané niektoré jeho výroky a bola som nadšená. Povedala som si, že v tomto parku by sa tak krásne trávil čas...

Náhodne ma oslovili študáci, tiež zo školy angličtiny a spytovali sa ma niekoľko otázok. Boli milí.

Nabudúce vás zoznámim s mojimi priateľmi.

A tak.

Na viac sa dnes už nezmôžem, tak sa majte zatiaľ krásne.

pusa na špacír

.Moja babka (možno aj druhá) je jediná osoba v rodine, ktorej sa nebojím položiť dôležité (dôverné) otázky. Otázky o živote, ktoré sa u nás nezodpovedajú. Nepýtam sa rodičov, nepýtam sa tety, ani brata, nikoho. Len keď som u nej a pozorujem ju, ako chystá obed alebo fajčí s kávou na balkóne, mám chuť na zvedavé otázky. Na vyriešenie tých vlastných.

Nie vždy mi odpovie. Teda, nie vždy mi odpovie múdro alebo na otázku, na ktorú som sa pýtala. Povedzme, že vedie jednoduchý život, vyhovujúci a spokojný, bez snov a túžob, a presne tak mi odpovedá. Ako pracovíčka v Kauflande, chystajúca sa na dôchodok. Neberte ma zle, neohováram ju ani nehovorím proti nej nič zlé. Vravím pravdu. Alebo aspoň to, čo vidím. (P.S. U nás v rodine sa sny nenosia.)

Jej túžbou je pokúpiť v zľave všetky potraviny, na ktoré rukou dočiahne, aby potom zhnili alebo skončili po záruke ktovie v ktorej zapratanej poličke. Má rada more a dopraje si ho raz za niekoľko rokov, keď s ňou niekto ide. Občas chodí pozrieť svoju dcéru do Dublinu, a potom na ňu nadáva spolubývajúcemu. Občas len leží a nič nerobí, a pritom prišla na návštevu za svojou vnučkou.

Má rada svoje vnúčence. Dáva im radosť, rozmaznávajúc ich robí z nich otrokov materializmu. Povoľuje hranice. Rozdáva peniaze. Asi nevie, čo s nimi.

Rada by som sa jej v tomto momente spýtala, či niekedy mala rada svojho muža. Či sa niekedy mali vôbec radi.

Je smutné vidieť dvoch starých ľudí, ktorí pre seba existujú len natoľko, aby mohli na seba nakričať. Posťažovať sa niekomu druhému. Hovoriť a želať si smrť a nepriať tomu druhému. Zapíjať zlý jazyk alkoholom a neuvedomenú nespokojnosť so životom zabíjať nezmyselnými roztržkami a šarvátkami.

Možno by sa z neho nestal alkoholik, ak by veci boli inak.

Možno by dokázala dávať lásku (inak), keby veci boli inak.

out of a blue

Zodpovedať otázku.
(Je mi nanič. Kto sme, čo sme.)

Vonku.
V tráve.
V lese.
Medzi kvetmi.
Medzi stromami.
Medzi steblami.
V obilí.
V lístí.
Na snehu.
(Ako zvieratá.)

Tak.

Dublin dvojka

Každý deň zažijem niečo nové. Akoby som si odhryzla z koláča, ktorý mení svoje príchute.

V pondelok som sa stratene prechádzala novými uličkami, nič mi nič nehovorilo, neisto som kľučkovala pomedzi ľudí a len šla dopredu, lebo ak by som sa zastavila, neviem, čo by mohlo nasledovať. Bolo to však príjemné. Mala som chuť objavovať nové miesto, šibalsky si prezerať ľudí, obchody, stánky, zvieratá, oblečenie, stromy, oblohu, lampy a ulice, autobusy, iné dopravné prostriedky, všetko bolo nové (a ešte stále je, nemyslite si).

Zoznámila som sa s ľuďmi v mojich dvoch triedach, dokopy ich môže byť 25 a snažila som sa nejak zapadnúť. Všade veľa španielov, mrte španielov. Poľky poznám dve. Dvaja taliani. A to je všetko.

Mám pocit, že prešlo hrozne veľa dní, odkedy som prišla. Možno sa rátajú rýchlejšie, možno to robí tá nekonečná únava každodenná.

Cestujem totiž z okrajovej časti Dublinu, z Lucanu, do centra každý deň, trvá to 40 minút, stojí to 2,80€ a ešte ma čaká 10-20 minút kľučkovania pomedzi ľudí na hlavnej Grafton street + jej najbližších bratov.

Škola je dobre zariadená, ľudia sú príjemní. Máme Wi-Fi, lavice s držiakom pre pravákov (a aj dve pre ľavákov), máme aj klímu, ktorá sa výnimočne hodí. Naozaj, domáci sú úplne paf z tohto počasia.

Dostala som dve knihy, jednu Advanced na ráno a Upper Intermediate na poobede. Úprimne povedané, s tou druhou som ešte ani raz nepracovala. Vďaka nášmu učiteľovi, Stevenovi, s ktorým sa rada učím nové veci.

V utorok a v stredu som sa na obed (lebo mám skoro 2 hodiny času) prešla do známeho Stephen´s green. Rozľahlý park je veľmi príjemné miesto na zrelaxovanie a spapanie nabaleného obedu, vyskúšala som to. Počasie vtedy však bolo pod mrakom, takže som mala ešte bundu a nedalo sa lenivo ležať na trávičke, čo som si neskôr vynahradila... v St. Patrick parku vo štvrtok a piatok.

V jeden deň som si so sebou priniesla bagetky, čo mi pripravila teta a užívajúc si pohľad na ľudí, spokojne som si papkala. Keďže mám problém so spánkom, na chvíľu som si ľahla na trávu, do polovice v tieni, do polovice na slnku a chvíľku si driemkala a premýšľala. Bola som nervózna a zúfalá, takže mi to veľmi dobre padlo. V piatok som si kúpila thaiské noodles, ktoré boli chutné, ale bolo ich veľa. Oslávila som nimi zavŕšenie jedného týždňa v škole.

Spriatelila som sa s Olgou, veľmi sympatickým dievčaťom, s ktorým sme si padli do oka. Je veľmi milá a príjemná a je v podobnej situácii ako ja. Máme v pláne ísť spolu na sushi, ale ešte nevieme kedy.

No ak hovoríme o najväčšom parku v Európe, máme na myslí Felix park. V stredu (myslím, že to bolo v stredu) sme po škole šli na piknik. Hrali sme sa na naháňačku, papkali koláčik, povzbudzovali priateľa mojej tety, lebo silno športoval a tak. Videla som možno len zlomok z toho miesta a plánujem ta ísť znovu. Je tam aj ZOO a sesternica ma tam chce zobrať... No povedzte nie malému päťročnému dievčatku.

Skončil sa týždeň, z angliny som mala z oboch testov 90,3 percent, takže som spokojná. Už mi začína prepínať z tej angliny.  A to zďaleka nekončíme.

Najlepší bol však dnešok. Mám ho čerstvo v pamäti.

Zo školy sme mali ísť na výlet na pobrežie do Dalkey village. Ráno som si šla zabehať s depresiou, osprchovala som sa s depresiou, naraňajkovala sa s depresiou, šla na autobus s depresiou. 12.00 sme sa mali stretnúť pred školou. Môj príchod ku dverám: 12.15 a už tam... neboli. 

Tak som chvíľu nadávala, mala slzy na krajíčku, ale povedala som si, nevadí, malo to tak byť. Zistila som o sebe, že keď ma niečo sklame, nahnevá, potrebujem byť chvíľu sama, aby som to vstrebala. To ma nemôže nikto vidieť, lebo vtedy vidím všetko čierno a som veľmi nepríjemná a môžem sa zdať patetická a panovačná.

Viete, občas mám pocit, že som sa narodila pod šťastnou hviezdou. Nikdy som to nechcela verejne prehlásiť, aby nevzalo nohy na plecia a ja ostala sama, ale pre tento prípad je dôležité, aby som to spomenula. Síce mi unikla šanca ísť s fajn ľuďmi k pobrežiu a okúpať sa v studenom mori, ale zato som sa šla prejsť do dokov, požičala si mestský bicykel, navštívila Slovak in Dublin house, spoznala niekoľko Sloveniek, kúpila Emmke Pribináčikov. Akoby som dostala náhradu za to, čo som mohla zažiť. A páčilo sa mi to.

Hovorí vám niečo Temple Bar? Ďalšia známa ulica v Dubline. Gurmánsky raj. Ja som sa tadiaľ zatiaľ len prešla, ale nebojte, všetko príde. Aj Temple Bar.

To je asi všetko pre tento článoček, majte sa. :)

Tu bývam

Zaujalo. Pamätné sochy obetiam hladomoru.

Môj dnešný bicyklík.

Tu sú Pribináčikovia.

Tu sú Slováci.