27.2.13

Un día te mataré.




A to nie je všetko. ČAJ, FILHARMÓNIA, BA VÝLET, HANEKE, DJANGO, RALPH WRECK-IT, VEĽKÁ RYBA, ODLOMENÁ HALUZ, DCÉRA SNEHU, KNIŽNICA, PRIVEĽA ŠKOLY, PRIMÁLO INŠPIRÁCIE A TVORIVOSTI, POVINNOSTI, CHRÍPKOVÉ, CHOROBA, ČAJKA, SKINS, HUDBA, THE PERKS OF BEING A WALLFLOWER, EN EGO A DNES KONEČNE DIES IRAE, ROZHÝB SA, MÚZA, A TAK ĎALEKO_BLÍZKO.

Len akosi... nemám chuť na blog.

21.2.13

...

S odhodlaním si sadám za počítač a nejak dúfam, že sa mi podarí napísať článok. Vo viac dúfať nemôžem.
    Môžem si vymyslieť, že celý svet je tu. Môžem veriť v nedotknuteľnosť skrývania sa pod perinu, môžem veriť, že keď si zakryjem dlaňami oči a tvár, že ma neuvidíte. Môžem si hlúpo namýšľať, že vonku s takýmto prístupom prežijem. Môžem matne nasledovať vagóny rečí, môžem rezignovanie odletieť, môžem vypnúť seba a zapnúť ticho. Stále do mňa búši táto hudba, vypnem ju. Som prehustená všetkým, čo som dnes počula, aj keď to bolo pekné a obohacujúce. Stačilo. Strácam sa v symboloch. Či už to je gesto, dopravná značka alebo malý papierik v knižke.
Som online, mám zapnuté všetko, čo sa dá, ale že by som sa cítila nejak bližšie, zainteresovane a osobne, to tvrdiť nemôžem. Hovorím to aj cez to, že neviem, či mi na tom naozaj záleží. Nejedla som, ale zatúžila som po prechádzke slnečným Parížom. Popri Seine ku Notre Dame, tak bežne, slečne, v slnečnom kúpeli, v šatách a vo vetre. S príjemným vonným zafarbením, s vôňou vrývajúcou sa do pamäti.

Pamätám si, keď ešte slnko hrialo a tráva bola zelená, ako mi bolo dobre. Neviem, všetko mi prichádza zrazu tak veľmi ľúto. Ako niekoho pri sebe mám, no o chvíľu sa vytráca pomedzi prsty ako piesok. Zostane len niekoľko zrniečok, možno ako útecha, možno ako pichľavé memento. Kam, kam všetko šlo, môžem si len úfať. Chcela by som to všetko hodiť na seba, ale takto to nefunguje. Ja sa budem trápiť a svetu to bude aj tak jedno.
Čakať ma tiež nebaví. A ak by to malo byť falošné, tak to nechcem, to si nechajte pre niekoho iného.

Posledná vec, škoda, že pred vami ujsť nemôžem. Aj keby som vzala nohy na ramená, budete tu. Stále.

P.S. Od radosti a roztopaše som si založila Tumblr.

11.2.13

Creo en el Mañana.

Prišla domov, rozbalila kufor, ľahla do postele a na sto rokov upadla do kómy. Shit happens.

           Ako si tak všímam, toto krásne obdobie nie je tŕňom len v mojom oku. Keby len bolo, šlo by všetko ľahšie. Ľuďom chýba šťava, hlboký spánok, bozky na čelo, veľa dobrého jedla a veci, čo nás bavia.
Viem si svoj momentálny život predstaviť na inom mieste, resp. v inej posteli, v inom stave - bez šatky okolo krku, bolesti hlavy a chuti podieť sa z tohto sveta, ó, vďaka ti, školskí mimoni, v inej pozícii - ruky okolo a nohy vysoko. Chcela by som mať energiu, lebo keď aj teraz niečo robím, robím to preto, aby som sa necítila zbytočná. Motivácia pohnúť vecami mi však počas bežných dní chýba natoľko, že ak aj patria medzi moje povinnosti, odkladám ich, až kým nepríde chvíľa ako táto. Nechcem sa zobúdzať v dobe, keď už mám namále. Problém však je, že žiadne motivačné kecičky mi nepomôžu, tak sa večne musím spoliehať sama na seba.
Dala by som si čaj, ale, och, v zamínovanom poli nepoznáš priateľa a samej sa mi vstávať nechce.

A tak s radosťou spomínam na kantičiarske sústredenie, na koncert Longitalu a Hidden Orchestra, na niekoľko dní, kedy som písala na písacom stroji (dnes sa na neho len smutne dívam), predstavujem si, ako jedného dňa, keď budem mať viac času, podarí sa mi venovať sa klavíru oveľa viac, ako budem sledovať tony dobrých filmov a hľadať kvantá dobrej muziky. Som snílek, ale dajte mi chlieb.
Dúfam, že zajtrajšok prinesie minúty o čosi sladšie...