Ingenue.

Och, bože, nemohu dýchat. Třesou se mi ruky a třpytí slunce v očích.

Nesnesu. Nemohu. Nechci.

Táhnou mě za vlasy, odloupnou bílou omítku-tvář a polámou nohy ve dvě kopy.

Jako semínka pampelišky ve větru.

part 4, Quiero besarte

.A tak som tu, ešte stále pri živote, nikto ma zatiaľ neudupal ako plamienok do hliny. Porozprávam vám dnes o ľuďoch, o piatku v meste, o pube, o alkohole...

Keďže už som tu oficiálne dva týždne (čo je polovica môjho výletu), naďabila som na rôznych ľudí a oni na mňa. Všade je to rovnako, s niektorými si vychádzate, s niektorými menej, ale nikdy neviete, čo vám do života a kto dá.

Olga

Moja poľská priateľka. Odkedy sme sa spoznali, chodievame spolu von. Je veľmi zhovorčivá, čo je pre mňa obrovské plus, milá a dobrá, takže žiadne podvody a klamstvá, je úprimná. A asi rada pomáha, lebo ma počúva. Hovorí, že som blázon. Nie, doslovne povie: She is crazy. A každému, koho stretneme. Ja viem, že som, Olga, a beriem to ako kompliment. Rozumieme si, aj vďaka tomu, že sme z podobného regiónu. Spája nás nielen podobný jazyk, ale aj situácia. Býva u tety s mačkou, 20 minút od školy, má 20 rokov a študuje vo Varšave, býva neďaleko a nemá rada kávu. Fajčí privezené slimky, má dobrú angličtinu, chodí aj na Business course, ale nebaví ju (lebo tam nerobia to, čo by každý od business kurzu očakával), nepotrpí si na hudbu, má rada ovocie a tak isto ako ja, rozumie si so španielmi. Toto určite nie je posledná zmienka o nej.

José

Tento fešák mi učaroval. Je dvojičkou brata Pedra (a Pedro je dvojičkou Josého), neviem, koľko má rokov, nepozorne som počúvala, je milý, ale občas mu nie je rozumieť cez jeho španielsky prízvuk, takže sa mi dosť často stáva, že potrebujem zopakovať to, čo povedal. Je z hlavného mesta, kde aj študuje alebo študoval, a to právo a ekonomiku. Bol veľmi prekvapený, keď zistil, ako lacno je u nás a naše matky môžu zostať na materskej 3 roky. Rozprávam sa s ním o múdrych veciach, aj keď on si tiež myslí, že som blázon. Kto by sa čudoval, keď vykrikujem z okna, robím čudesné veci, počúvam čudesnú hudbu a hovorím čudesné veci. Keď som sa opýtala, akú hudbu má rád, odpovedal mi ako Olga. Nie je pre neho dôležitá, ale vždy ide po texte. Tak som mu povedala, že slová nie sú vždy to dôležité a moja veta zostala visieť vo vzduchu. Možno to veľa o nás prezradilo. Má rád kávu, koláč len čokoládový, nefajčí, bol šokovaný vlakom, čo sa u nich doma vykoľajil. Páči sa mi jeho mimika, ako dokáže zdvihnúť obočie ako striešku a ako milo žmurká, keď sa lúčime. Cez víkend bol naspäť doma, on je tu totiž dlhšie, ale už zajtra sa uvidíme.

Gonzalo

Pán Casanova style. Keď sme sa zoznamovali, zo srandy som mu tipla 30 (má 26, tuším) a odvtedy si to pamätá. Povedal mi, že každý mu hovorí menej, len ja... len ja som povedala, že môže byť mojím otcom. A veď čo, on mne tiež tipol 15-16 (ako vlastne každý), takže sme si to navzájom vrátili.

Je veľmi šarmantný a milo jedná s ľuďmi. Má rád zvieratá, jazdí na koni, má obrovského psa, 3 bratov (najstarší ho príde pozrieť), výborné vzťahy v rodine. Má neuveriteľný biely úsmev a nosí stále odhalený výstrih - rozopína si vrch košele. Keď som ho prvýkrát videla, veľmi ma to rozosmialo, ale nikomu som nič nepovedala - jednoducho typický Casanova. Študoval právo a rozumie si s Josém a Pedrom. Keďže Pedro tu má frajerku, je stále s ňou, a tak Gonzalo trávi čas s nami. Počúva všetko, hlavne taký mierne mainstream rock. Pije kávu a má radšej posedenia v kaviarni ako divé diskotéky. Nemá rád jablká v koláči, ale v tom mojom, ktorý som si v ten deň objednala, mu nevadili.

Rolando

Môj paraguayský, írsky otec. V piatok si ma adoptoval. Vzhľadom na to, že mám 18, patrím (a na párty som) k najmladším na jazykovom kurze. V ten deň si odo mňa zo srandy pýtal ID, hovoril, že na to a na tamto som ešte mladá a podobne - keď som sa pýtala, ako sa správne gramaticky povie chcem ťa pobozkať (čo máte v názve). Buď te quiero besar, alebo quiero besarte. Ľahké ako facka. "Na čo ti to je? Si ešte mladá." "You never know..." Chceli sme ísť spolu aj tancovať, ale stále nikto na tom poondiatom parkete nebol, všetci vonku fajčili, lebo bolo príjemne, nepršalo, a nakoniec sme šli k nemu domov. Jeho rodina bola niekde preč, na výlete a on mal voľný plac. Takže celá párty sa od pubu Bernarda Shawa presunula k nemu. Biela brána, obrovské dvere, elektronika všade, obdivuhodná obývačka (tí, čo ste boli u mňa, tak asi trikrát väčšia ako naša), obrovské terasové okná, točité schodisko, dala som si vodu. Má rád starý rock, dobrú a kvalitnú hudbu, Whisky in the Jar od Metallica a má milú manželku (aspoň na fotke vyzerá - a určite dobre varí). Prezerali sme si ID (asi s ďalšími 4 ľuďmi a porovnávali) a on vyzeral, akoby tam mal mladšieho brata. Má čarovnú schopnosť nechať ma v sekunde očervenieť ako červená na semafore a naozaj si to užíva.

Anna

Susedka z Maďarska. Hovorí, že by ma mohla učiť, lebo bývala učiteľkou informatiky a maďarčiny. Má chlapa, komplikovaný vzťah, hlavne vďaka jeho rodičom, ktorý ju najprv nenávideli. Už sú spolu 1,5 roka. Smeje sa mi a považuje ma za "artistu", lebo... ani neviem prečo. Lebo mám také gestá alebo čo. Je veľmi nekompromisná a mám voči nej veľký rešpekt. Fajčí.

Joan

Bláznivý španielský chlapík. Kúpil si Guinnessový klobúk a nosil ho celý piatok po bare. Študuje inžiniera z lietadiel (ako to mám, preboha, preložiť? :D) a mal kamaráta vo vlaku, ktorý sa vykoľajil. Keď niečo povie zle, hneď sa opraví, sorry, a povie to správne. Netají sa tým, že nikdy nemal priateľku a my sa netajíme tým, že mu nejakú chceme nájsť.

Och, je ich tak veľa, ale títo sú tí hlavní. Bavila som sa aj s jedným talianom, Edoardom, o knižkách prekvapivo a zhodli sme sa na Salingerovi. Tak isto sa bavím s Paulou (espaňa, por supuesto), 17, takže v skupine nie som najmladšia. Je veľmi múdra a vždy máva 100% z testu. Diego, španiel, veľmi tichý a milý, odchádza, takže už sa asi neuvidíme. Je ľavák ako ja. Samuel, španiel, ktorý ma prvý oslovil a pýtal sa ma, aký mám deň a ja som mu vždy povedala, že nič moc a čudoval sa.

To sú tí, čo sme sa aspoň raz rozprávali.

Inak tu stretnete kopec ľudí a ani neviete ako rýchlo sú všetci preč, cestujú, odchádzajú. Všetko sa mení každý týždeň, to je osud jazykoviek a jej komunít.

Už viac sa mi nechce,

vidíme sa najbližšie dni opäť na nete.

Brú noc.

P.S. Ak chcete vedieť, aké utrpenie som počúvala v piatok v škole, here. (táto je ešte ok - bola predsa v The Clockwork Orange), ale Whisky in the Jar... Oh my...

Ja v bare. Ahojte.

Maggots

Počasie sa zmenilo.

Včera prvýkrát pršalo a ja som do nitky premokla. Tak pekne zmokla.

Síce mi potom bolo zima a teta sa bála, že ochoriem, ale nič také sa nestalo a zajtra sa chystám do školy v sukni.

Ako sa to stalo. Zoznámila som sa bližšie s mojimi classmates, lebo sú naozaj fajn a šli sme teda na pifko do Temple Baru. Neviem, ako sa volal podnik, kde sme si kúpili pivo za 5,40 éčok (bože, aké bolo dobré!), sadli si von na lavičku a kecali o diktatúre v Španielsku, o alkohole, o rôznorodosti našich jazykov a pri svietiacom slniečku, pokojnom ruchu na ulici a miernej opitosti (lebo som nejedla) nám bolo naozaj dobre.

Musím povedať, že posledné dni som veľmi vyčerpaná a asi prechádzam procesom prispôsobovania sa, pretože prvý týždeň je ešte nemastný-neslaný, akoby sa nič nedialo a vy ste len na dovolenke a všetko hneď skončí a budete opäť v stereotype a budete spomínať, ako vám len bolo dobre v zahraničí. No a angliny mám po krk, nezaujíma ma nikoho názor na nič, ani môj - stále sa o niečom rozprávame, takže... Samozrejme, neberte ma priveľmi vážne, ja žijem a existujem, len ma to trocha ničí.

Vrátim sa naspäť k pivku.

Musela som odísť, mala som totiž strážiť moju sesternicu v parku, ktorý bol vzdialený asi 15 minút autobusom, tak pripitučká som nasadla na prvý, ktorý šiel a zázrakom ma dopravil tam, kam som chcela. Nakoniec ma tam ani nebolo treba, iba na to, že som zachraňovala krpatú pred dažďom svojím svetrom, z ktorého sa potom dala žmýkať voda.

Dážď trval chvíľku, ale všetko zmoklo.

Vyšlo slnko a smialo sa nám.

Ospravedlňujem sa za to, čo píšem, určite to nedáva hlavu a pätu. Kvôli únave sa mi dokonca na chvíľu podarilo stratiť telefón alebo hovoriť po slovensky na miestach, kde to nedávalo zmysel.

Čo vám ešte poviem.

Našla som ďalší park, keď som sa medzi vyučovaním túlala po meste.

A našla som tam sochu Oscara Wildea, kde je veľmi neodolateľný. Oproti nemu boli dokonca vypísané niektoré jeho výroky a bola som nadšená. Povedala som si, že v tomto parku by sa tak krásne trávil čas...

Náhodne ma oslovili študáci, tiež zo školy angličtiny a spytovali sa ma niekoľko otázok. Boli milí.

Nabudúce vás zoznámim s mojimi priateľmi.

A tak.

Na viac sa dnes už nezmôžem, tak sa majte zatiaľ krásne.

pusa na špacír

.Moja babka (možno aj druhá) je jediná osoba v rodine, ktorej sa nebojím položiť dôležité (dôverné) otázky. Otázky o živote, ktoré sa u nás nezodpovedajú. Nepýtam sa rodičov, nepýtam sa tety, ani brata, nikoho. Len keď som u nej a pozorujem ju, ako chystá obed alebo fajčí s kávou na balkóne, mám chuť na zvedavé otázky. Na vyriešenie tých vlastných.

Nie vždy mi odpovie. Teda, nie vždy mi odpovie múdro alebo na otázku, na ktorú som sa pýtala. Povedzme, že vedie jednoduchý život, vyhovujúci a spokojný, bez snov a túžob, a presne tak mi odpovedá. Ako pracovíčka v Kauflande, chystajúca sa na dôchodok. Neberte ma zle, neohováram ju ani nehovorím proti nej nič zlé. Vravím pravdu. Alebo aspoň to, čo vidím. (P.S. U nás v rodine sa sny nenosia.)

Jej túžbou je pokúpiť v zľave všetky potraviny, na ktoré rukou dočiahne, aby potom zhnili alebo skončili po záruke ktovie v ktorej zapratanej poličke. Má rada more a dopraje si ho raz za niekoľko rokov, keď s ňou niekto ide. Občas chodí pozrieť svoju dcéru do Dublinu, a potom na ňu nadáva spolubývajúcemu. Občas len leží a nič nerobí, a pritom prišla na návštevu za svojou vnučkou.

Má rada svoje vnúčence. Dáva im radosť, rozmaznávajúc ich robí z nich otrokov materializmu. Povoľuje hranice. Rozdáva peniaze. Asi nevie, čo s nimi.

Rada by som sa jej v tomto momente spýtala, či niekedy mala rada svojho muža. Či sa niekedy mali vôbec radi.

Je smutné vidieť dvoch starých ľudí, ktorí pre seba existujú len natoľko, aby mohli na seba nakričať. Posťažovať sa niekomu druhému. Hovoriť a želať si smrť a nepriať tomu druhému. Zapíjať zlý jazyk alkoholom a neuvedomenú nespokojnosť so životom zabíjať nezmyselnými roztržkami a šarvátkami.

Možno by sa z neho nestal alkoholik, ak by veci boli inak.

Možno by dokázala dávať lásku (inak), keby veci boli inak.

out of a blue

Zodpovedať otázku.
(Je mi nanič. Kto sme, čo sme.)

Vonku.
V tráve.
V lese.
Medzi kvetmi.
Medzi stromami.
Medzi steblami.
V obilí.
V lístí.
Na snehu.
(Ako zvieratá.)

Tak.

Dublin dvojka

Každý deň zažijem niečo nové. Akoby som si odhryzla z koláča, ktorý mení svoje príchute.

V pondelok som sa stratene prechádzala novými uličkami, nič mi nič nehovorilo, neisto som kľučkovala pomedzi ľudí a len šla dopredu, lebo ak by som sa zastavila, neviem, čo by mohlo nasledovať. Bolo to však príjemné. Mala som chuť objavovať nové miesto, šibalsky si prezerať ľudí, obchody, stánky, zvieratá, oblečenie, stromy, oblohu, lampy a ulice, autobusy, iné dopravné prostriedky, všetko bolo nové (a ešte stále je, nemyslite si).

Zoznámila som sa s ľuďmi v mojich dvoch triedach, dokopy ich môže byť 25 a snažila som sa nejak zapadnúť. Všade veľa španielov, mrte španielov. Poľky poznám dve. Dvaja taliani. A to je všetko.

Mám pocit, že prešlo hrozne veľa dní, odkedy som prišla. Možno sa rátajú rýchlejšie, možno to robí tá nekonečná únava každodenná.

Cestujem totiž z okrajovej časti Dublinu, z Lucanu, do centra každý deň, trvá to 40 minút, stojí to 2,80€ a ešte ma čaká 10-20 minút kľučkovania pomedzi ľudí na hlavnej Grafton street + jej najbližších bratov.

Škola je dobre zariadená, ľudia sú príjemní. Máme Wi-Fi, lavice s držiakom pre pravákov (a aj dve pre ľavákov), máme aj klímu, ktorá sa výnimočne hodí. Naozaj, domáci sú úplne paf z tohto počasia.

Dostala som dve knihy, jednu Advanced na ráno a Upper Intermediate na poobede. Úprimne povedané, s tou druhou som ešte ani raz nepracovala. Vďaka nášmu učiteľovi, Stevenovi, s ktorým sa rada učím nové veci.

V utorok a v stredu som sa na obed (lebo mám skoro 2 hodiny času) prešla do známeho Stephen´s green. Rozľahlý park je veľmi príjemné miesto na zrelaxovanie a spapanie nabaleného obedu, vyskúšala som to. Počasie vtedy však bolo pod mrakom, takže som mala ešte bundu a nedalo sa lenivo ležať na trávičke, čo som si neskôr vynahradila... v St. Patrick parku vo štvrtok a piatok.

V jeden deň som si so sebou priniesla bagetky, čo mi pripravila teta a užívajúc si pohľad na ľudí, spokojne som si papkala. Keďže mám problém so spánkom, na chvíľu som si ľahla na trávu, do polovice v tieni, do polovice na slnku a chvíľku si driemkala a premýšľala. Bola som nervózna a zúfalá, takže mi to veľmi dobre padlo. V piatok som si kúpila thaiské noodles, ktoré boli chutné, ale bolo ich veľa. Oslávila som nimi zavŕšenie jedného týždňa v škole.

Spriatelila som sa s Olgou, veľmi sympatickým dievčaťom, s ktorým sme si padli do oka. Je veľmi milá a príjemná a je v podobnej situácii ako ja. Máme v pláne ísť spolu na sushi, ale ešte nevieme kedy.

No ak hovoríme o najväčšom parku v Európe, máme na myslí Felix park. V stredu (myslím, že to bolo v stredu) sme po škole šli na piknik. Hrali sme sa na naháňačku, papkali koláčik, povzbudzovali priateľa mojej tety, lebo silno športoval a tak. Videla som možno len zlomok z toho miesta a plánujem ta ísť znovu. Je tam aj ZOO a sesternica ma tam chce zobrať... No povedzte nie malému päťročnému dievčatku.

Skončil sa týždeň, z angliny som mala z oboch testov 90,3 percent, takže som spokojná. Už mi začína prepínať z tej angliny.  A to zďaleka nekončíme.

Najlepší bol však dnešok. Mám ho čerstvo v pamäti.

Zo školy sme mali ísť na výlet na pobrežie do Dalkey village. Ráno som si šla zabehať s depresiou, osprchovala som sa s depresiou, naraňajkovala sa s depresiou, šla na autobus s depresiou. 12.00 sme sa mali stretnúť pred školou. Môj príchod ku dverám: 12.15 a už tam... neboli. 

Tak som chvíľu nadávala, mala slzy na krajíčku, ale povedala som si, nevadí, malo to tak byť. Zistila som o sebe, že keď ma niečo sklame, nahnevá, potrebujem byť chvíľu sama, aby som to vstrebala. To ma nemôže nikto vidieť, lebo vtedy vidím všetko čierno a som veľmi nepríjemná a môžem sa zdať patetická a panovačná.

Viete, občas mám pocit, že som sa narodila pod šťastnou hviezdou. Nikdy som to nechcela verejne prehlásiť, aby nevzalo nohy na plecia a ja ostala sama, ale pre tento prípad je dôležité, aby som to spomenula. Síce mi unikla šanca ísť s fajn ľuďmi k pobrežiu a okúpať sa v studenom mori, ale zato som sa šla prejsť do dokov, požičala si mestský bicykel, navštívila Slovak in Dublin house, spoznala niekoľko Sloveniek, kúpila Emmke Pribináčikov. Akoby som dostala náhradu za to, čo som mohla zažiť. A páčilo sa mi to.

Hovorí vám niečo Temple Bar? Ďalšia známa ulica v Dubline. Gurmánsky raj. Ja som sa tadiaľ zatiaľ len prešla, ale nebojte, všetko príde. Aj Temple Bar.

To je asi všetko pre tento článoček, majte sa. :)

Tu bývam

Zaujalo. Pamätné sochy obetiam hladomoru.

Môj dnešný bicyklík.

Tu sú Pribináčikovia.

Tu sú Slováci.

Kultúrny šok, Dublin_No.1

          Onô Pohod(ičk)a prefrčala rýchlejšie ako metro na Marse, a zrazu som sa ocitla medzi dvoma svetmi, medzi letiskovým betónom a ťažkým 15 kilovým kufrom. Asi nie som jediná, čo si neuvedomuje zmenu, keď sa práve deje a berie ma so sebou. (Všimla som si, blogy teraz píšu o Pohode-Jahode, aj ja by som mohla - veď mi bolo skvele.) 

Áno, okolo jednej hodiny poobede času mínus jeden od toho slovenského som sa už viezla írskou diaľnicou na sedadle spolujazdca, na ľavej strane vozidla, na ľavej strane vozovky, celá ľavá a zmätená, že za pár hodín som zmenila kožuch aj štát.

Je nezvyčajne teplo, tento a týždeň predtým sú ževraj najteplejšie za posledných 5 rokov. Ja sa nesťažujem. Po tridsiatich stupňoch na trenčianskom letisku mi dobre padne, keď sa klíma bude meniť postupne.

Čo som dnes zažila.

16,3 kilový kufor, ktorým mal mať 15, (sprosté kontroly) musela som si zredukovať počet tašiek na jednu, aj keď to nemalo žiadny účel, dojalo ma štartovanie lietadla (ono je to riadny šok, zaskočila som samu seba), videla som tunel z oblakov (v ktorom som si predstavovala kráčajúce postavy - tak by som si predstavovala mosty...).

(mega)Kultúrny šok prišiel hneď ako som sa ubytovala u tety, ktorá ma typický anglánsky semi-detached house (môžem neskôr aj odfotiť) a šli sme do nákupného centra po novú telefónnu kartu. Hej, mám teraz írske číslo, vybavovala som to s čechom, pracujúcim v O2 už 7 rokov (a ja som na tom prízvuku vedela, že je čech), prvýkrát som platila kartou. Šli sme sa najesť. O tomto zážitku sa mi nechce písať, možno nabudúce, v skratke - oni sa tam chodia nažrať na rodinný obed!

Kúpila som si topánky na behanie (/nehanie). Hej. Myslím to smrteľne vážne. A nezastaví ma ani úbohý stav mojej kondície. Teta mi ukázala neuveriteľný park len niekoľko minút od domu, kde môžem chodiť tráviť voľný čas, čo mi zostane pomimo ostatných aktivít (hlavne mojej malej milej sesternici, ktorá odkedy som prišla, chodí stále so mnou). Ako sme sa prechádzali, došlo mi, že toto sú pravé suburbs. Ako v tej pesničke od Arcade Fire.

Takže začínam zajtra. Držte mi palce.

(A nemôžem písať, lebo tá Malá je furt pri mne a neviem sa sústrediť...)

Lidl je tu rovnaký, je tu hezky, cítim trávu (môj ujo) a slobodu.

Ľuďom tu na veciach nezáleží, ak sa ich to priamo nedotýka. Ukázala mi to teta. Nekradne sa. Domáci majú peniaze, také veci ich vôbec netrápia. Takže ak niekto trebárs vezme knižku nálepkovú pre deti a nezaplatí, všetkým to je jedno.

Som tu len prvý deň a je to akoby na dva týždne.

Uvidíme, čo prinesie zajtrajšok, centrum Dublinu a prvé hodiny angliny (plus možno volunteer akcie).

Dobrú noc, vážení.

P.S. Toto si spievam od Pohody. Bloc Party.

Raduga a samsara.

(Tu píšem, tu čítam)

Wau, dni môžu byť tak zvláštne. Premýšššľam, že to je teraz moje obľúbené slovko. Zvláštne.

Videla som užovku, previezla sa na bicykli, stretla pána Ivana, zatúžila po "v-hlave-nasrané", chcela som utekať, ale nakúpila som namiesto toho, bola som v kine na riadnej hlúposti, nie, tento svet nechcem, ale čo s tým spravím, dajmikrídla, točila som (sa) na terase, Platón, čítam viac filo ako sofiu; a aj Nebezpečné leto, sme len polovice a ja mám priateľov, len sa otáčajú chrbtom, mám možnosť a kašlem na to, rýchlokurz ruštiny (Raduga je ževraj dúha) = nejde mi to, nejde, ležať si v tráve, zabudnúť na ten podraz, ako chceš byť môj priateľ, keď mi neveríš, bolelo a stále pretrváva, ďakujem, už to neprehryznem, spievala som si, znova tie piesne čo zneli miliónkrát, som frikulin a to je jediné šťastie v hre, ležať si v tráve, nad čím celé dni premýšľam, chcela som ísť behať, namiesto toho vstávam o desiatej s depresiou a chuťou zmyť zo seba sladké sny, šoférovať nebudem, a nie a nie a nie, veľa odpočívam vo svojej prítomnosti, je to otravné, stále sa so sebou vláčiť, našťastie, azda nebudem až taká otravná, že vraj som zaujímavá, len preto, že niečo dávam a nič neberiem, hrali ste niekedy golf, stretnite ma predtým, než odídem, lebo sa zmením a zmažem všetko, všetko, čo bolo, aspoň sa budem snažiť, aj keď to nie je dobré, budem plakať a zabúdať a opíjať sa, budem pracovať, teším sa na pohodové slnko, vytetuje mi posledné znamienka, ktoré neskôr zmiznú, chcem niekoho uhryznúť, je to oslobodzujúce, ani neviem, čo píšem, len nechávam prúdiť, čo mi napadne, dala by som si však facku, lebo nič iné si nezaslúžim a cestovať v čase neviem, nieto ešte zbaviť sa kusu vlastného tela, chcem zostať a trápiť sa, nie, nechcem, nemám pre koho, chcem byť sama doma, lebo nič nezmôžem, všetko je zakázané a treba sa podvoliť, chcem hrať, ale sebe, nie im, chcem sa zas niečo naučiť, the beat of my ha-ha-heart, slovenskočeské filmy nie sú veľmi dobré, náhoda je blbec a dobrý skutok ešte väčší, chcem zomrieť a to stačí.

(Už sú doma)

Nabudúce snáď na veselšiu nôtu

Must see_films

No, a už mám zoznam. Hľadala som dosť dlho a už sa mi nechce. Medzitým tento článoček. A iďte do toho. Ak by ste aj vy niečo mali, komentáre fungujú a ja som otvorená všetkým dobrým filmom.

1. Vertigo (Alfred Hitchcock)_zo starého zoznamu filmov, ktoré chcem vidieť, veľmi často spomínaný v Screenerovi (relácia na video.sme.sk) ako jedno majstrovské dielo kinematografie.

* keď už sme pri klasike a Hitchcockovi, ďalšie v poradí je Psycho a Vtáky.

Môžem len dúfať, že jeho filmy sa mi budú páčiť, a ak áno, vrhnem sa na ostatné tituly a nie je ich málo.

2. The Golden Age (Luis Buñuel)_keď andalúzsky pes nesklamal a znova mu pomáhal pán Salvador Dalí, na čo sa úprimne teším... Znova platí to isté, Luis bol nadaný a talentovaný režisér a pevne verím, že by ho neoceňovali len za to, že je iný. Surreál.

3. 8 1/2 (Frederico Fellini)_tento talian patrí medzi najovplyvňujúcejších tvorcov minulého storočia, tak som si povedala, neblázni, Lucia, a oceň jeho talent. Začnem osem a polkou a postupne pokračujem dopredu a dozadu v jeho tvorbe.

4. Man with a movie camera (Dziga Vertov)_lebo sa hanbím, že som to ešte nevidela. Ak máte záujem, film je voľne dostupný na youtube a netrvá dlho, takže šup-šup. (Tu odporúčam aj jednu pieseňku od The Cinematic Orchestra).

5. 2001: A Space Odyssey (Stanley Kubrick)_ani túto klasiku som nevidela a prišiel čas doháňať zameškané. Kedže jeho Mechanický pomaranč mám rada (prvýkrát som ho videla takto pred rokom) a jeho Lolitu som bohužiaľ nemohla dopozerať dokonca, pozriem si toto.

6. The Dark Knight Rises (Christopher Nolan)_ako veľký Batmanov fanúšik si nesmiem nechať ujsť poslednú časť najnovšej série. Opäť pripomínam, že som pekne pozadu, keď som to nevidela. Ach, do kelu so mnou. Teším sa.

7. What's eating Gilbert Grape (Lasse Hallström)_hrá tam Johny Depp. Nechcem ho preceňovať ani podceňovať, uvidíme.

8. Beetlejuice (Tim Burton)_riadne som ho nevidela, vždy, keď bežal v telke, nestihla som podstatnú časť a to mi nedáva spávať...

*A navyše som nevidela všetky jeho krátke filmy. The island od doctor Agor, Door of Doom, Stalk of the celery monster, Hansel and Gretel, Luau, Frankenweenie.

9. Prozac nation (Erik Skjoldbjærg)_na odporúčanie jednej blogerky.

10. Mystery Train (Jim Jarmusch)_Elvis žije?

11. Funny games (Michael Haneke)_netušila som, že tento talentovaný režisér pochádza z Nemecka. Ale nech je odkiaľ chce, páči sa mi.

12. Lost in translation (Sofia Coppola)_konečne nejaká ženská. A ešte taká, čo natočila The Virgin Suicides, ktoré sa mi ľubili. Možno aj toto bude.

13. Slovenská tvorba (lebo sú na prijímačkách scenáristiky): Až do mesta Aš (Iveta Grófová), Záhrada (Martin Šulík), Dom (Zuzana Liová), Ľalie poľné (Elo Havetta), Slnko v sieti (Štefan Uher)

A keď všetko uzriem, pôjdem podľa tohto (a iného) a tohto.

Dovidenia