Páči sa mi, ako ma vždy celú zohreje.
Nezostane ani štipka, ani zmienka po zle.
Po hnusnej pravde, to sú galeje.
Snímam si kovové ruky,
dávam sa do daru.
Zlaté opájanie.
Búši do krvava.
Nanáka.
Nahá, nemrká,
bábika,
vraj,
hlavou do rytmu nekyvká.
Blá, blá... ako na práškoch. Stále v posteli, dívam sa, ako sviečky a autá kreslia obrazce po plafóne. Je to romantické a akoby vystrihnuté z knižky. Jeden nápis nalepený pri fotke a hneď sa všetko roztancuje, rozbliká, rozhýbe. Sneží nám za rohom, do okna, na mesto. Brat stavia vznešene malých snehuliakov a pokladá ich pred vchodové dvere. Malé zúfnutie ku dospelákom, aj on je malý a ešte ním chce byť. Mrzí ma, že o ňom viem tak pekne písať, ale zaBoha nie a nie tento postoj dostať do reality.
Milujem svoj život, vlastne nie, nemilujem sa s ním. Mám ho rada, už vieme, ako na seba. Nesmie ma vyšťavovať a ja na oplátku robím niečo prospešné pre seba a pre ostatných. Čítam o filme, učím sa španielčinu, kašlem na matiku, píšem, ak treba, nesilím sa do toho, čítam a čítam aj ťažkosti. Na druhú stranu, uzavrela som sa pred svetom. Už mám len ten svoj. Príliš málo ľudí v ňom dokáže pohodlne existovať. Preto mi aj väčšina lezie na nervy, preto si s väčšinou nemám už čo povedať... Už ma skrátka nezaujímate.
Nechce sa mi vypisovať, čo som zameškala.
Len mi držte palce.
Ja sa znova ozvem...
