21.9.14

21. Bá(snenie).


Myslím si, že dospievam (konečne).
Niektoré veci som prekukla, niektoré odhalila in flagranti, ponorila som sa k naozajstným pocitom, kontaktujem sa so skutočnosťou, špekulujem nad tým čudným mechanizmom, otváram si oči a vdychujem život. Nie je to klišé. Aj keby.

Verila som, že bývanie v zahraničí je jednoduchšie, akoby zmena klímy menila životné a sociálne podmienky. Len obyčajná predstava detskej mysle o tom, ako je všetko easy peasy prevzaté z rozprávkovej krajiny.
Teraz viem, že to tak nie je a že miesta, kde som sa chcela usídliť predtým, aspoň na krátky čas, sú v podstate diery zabalené do alobalu, posypané trblietkami. Nech to nejak vyzerá pre neznalca a človeka-turistu.
Ach, prečo je ľahké písať o prízemných veciach. Ja sa tu namáham nad každou vetou, zlý deň, ale keby som písala o handrách, asi by som sa viac vynašla.
Vlastne, nemám slov. Stále mám neústupný pocit, že všetko už bolo povedané a všetkého je priveľa a márna je hocaká snaha a tak sa topím v prázdnote, s ktorou sa veľa pri tvorbe nedá porobiť, žijem si život bez poézie a spomínam na to, aká som bola zabalená v uzlíčku radosti z písania a čohokoľvek na sebou, čohokoľvek nadosobným a bojím sa povedať, že je to vážnejšie ako vážne, lebo nikto mi aj tak neverí, že som zhasla, že mi vyschlo pero, že som sa vypísala, že som prestala biť.
Možno ma ranilo zistenie o scenáristike a písaní všeobecne. Som snílek, rojko, idealista?, keď som verila, že príbehy boli písané z celého celého srdca autora, vkladal doň dušu? Neodpovedajte mi, už teraz mi je zle.

A toto riešim v predvečer prvého dňa na výške.
Prečo, neviem. Ale prečo je moja top otázka.

P.S. Ak máte radi dobré filmy, Kim Ki-Duk je pre vás. (obrázok)

11.9.14

11. Bohužiaľ, že našťastie


Predstavujem si dlhú lávku z vlhkého dreva, opatrne s rukami, má veľa triesok. Mám ťažké topánky, pod ktorými sa mihá rýchla rieka, alebo som bosá, neviem, prsty mám studené, pod nechtami tmavofialovú; keď sa rozhodnem kráčať, stromy sa rozširujú, chystajú ma prijať, vsunúť medzi seba ako medzi dve časti hrudníka, plytko dýcham. Vypľúvam asymetrické, teplé obrazce, rosím vzduch, vpijem ho namiesto dýchania. Po brehoch sa kotúľajú svetlosivé kamenie, oškierajú vodu, nedovolia jej vyhrnúť si rukávy. Niekde medzi tým som ja. Nemám tam čo robiť, som cudzinec v atmosfére, nerozhodne tancujem na lávke a chytám hmyz na žltosivý pletený sveter.

Neviem, čo napísať.

Mám cigánsky šál, chodidlá v blate, tiché ozveny za sebou, keď tresnem dverami a nedívam sa ich smerom.
Mám v ústach chuť zeleného čaju, som mokrá od zalievania vriacou vodou, rozmočím sa ako list a podivne vlhko skrehnem.
Mám prsty zaborené do chladivých, jemne nežných gaštanov, čo mi po ceste padli do prichystanej čapice. Nech mám aspoň niečo pod ňou. Hladím ich ako malé stvorenia, čo sa práve vyliahli. Budem v nich spať.
Mám na čele symbol z keramiky, ľahko čitateľný pre tých, čo sa neboja.
Hľadám slová, tie lepšie, aby som mohla konečne niečo povedať.
Kedy to príde.
Ja neviem, Lucia. Neviem.

9.9.14

9. Mechanické tliachanie

(the Embrance by Egon Schiele, 1917)

V iných dobách mali problém čokoľvek kdekoľvek zohnať. Nebola ani taká široká distribúcia vecí, ani ľudí nebolo tak veľa. Veci sa tak isto robili lepšie a dlhšie vydržali. Umenie si stále nachádzalo svojich milovníkov a nikdy nezostávalo v pozadí, pretože ho sčasti vnímal každý. Väčšinou bolo umenie aj znakom prestíže. Bol to luxus, obklopovať sa veľkými myšlienkami, ktoré bývali aj drahé a jedinečné, ako aj nedocenené a plné. Ľudia radi hľadali. Mali na to čas.

Rada by som začala novú vec na mojom blogu.
Chcem písať o dobrých knihách. Nie takých, čo sú ešte cítiť čerstvou farbou a teplom tlačiarne. Chcem písať o knihách, čo prežili veky a doteraz sa váľajú v tisícich policiach, v knižniciach, doma, v čajovniach... Niektoré sú nedocenené, niektoré majú vysokú hodnotu, na ktorú ľudia zabudli, niektoré hovoria o istých veciach prvé v histórii, niektoré si zamilujete a sú priateľmi na celý život. Nie sú to žiadne fejky, ale osudy ľudí, čo do nich vložili celú svoju dušu a snahu a hravosť a kreativitu a názory na život.

Ďalšia vec. Vrcholne ma vytáča a poburuje jedna vec (je ich viac, ale teraz spomínam túto). Ako je možné, aby som sa k pornu dostala ľahšie ako k dobrému filmu? A ako je možné, že je trestné pozretie si dobrého filmu, či už jeho stiahnutie alebo sledovanie cez internet, a porna akoby sa to netýkalo? Prečo je dostupné video, kde je veľa nahých tiel, rôzne usporiadané, ktoré robia všeličo, sortiment je bohatý, ale dobré veci nájsť nemôžem? Kde ich mám teda zohnať?

Ach.

Najhoršie je tvoriť blízku skupinu s niekým, koho vôbec nemusíš. A najmä tá neschopnosť a radšej sa vzdať, akoby sa niečo malo zmeniť. Najhoršie je, že môj brat nebude vedieť, čo je rodina. Nebude mať žiadne fotky. Nebude mať žiadne hodnotné spoločné zážitky. Nebude schopný akceptovať túto myšlienku a možno žiadnu rodinu nikdy nebude tvoriť. Nikdy nikomu nebude veriť, nikdy veci nebude mať ľahké, nikdy si nepovie, že to chce inak, nikdy nepovie prepáč, ďakujem, prosím, nikdy nebude ustupovať, nikdy si nepovie, že klamanie nie je dobré, nikdy sa nepoučí, nikdy nikoho nepočúvne, nikdy nebude "normálny". Je to na nič, keďže je malý a nedokáže s tým niečo spraviť a tí, čo by mali, sa radšej sťažujú. A najmä sa nerozprávajú medzi sebou. A ešte do toho ťahajú niekoho iného, kto by na tom mohol byť tiež inak, ak by všetko bolo inak. Do piče.