17.12. Zahrajme sa na pravdu.

V živote víťazí ten, kto neberie veci tragicky.

11. 0101 0101

Plánujem veci nejak.
Keď kráčam po ulici, zem je vlhká a mne vlasy ešte nevyschli, rozmýšľam o texte. V oknách sa odráža obloha, najčastejšie popukaná, teraz zadymená. Sedím u nás, žiarovky sporadicky svietia a ja sa teším na čas samotný, na čas pre mňa.

Mala tesne pred menštruáciou, prsia naliate, obrovské a ťažké, vztýčené napriek svojej váhe. Žilky presvitajúce, bradavky skoro vždy stojace. Keď im počmárané ruky vytvorili košíky, odľahčene si vydýchla.

O pár hodín mám školu, znova sa usadím do kinového kresla, niečo sa dozviem, ak budem chcieť. A ak nie, tak nie. Znova som si uvedomila, že som zabudla na moje heslo. Známky predsa nikdy nič neznamenali. Prečo, to je jedno. Mohla by som sa raz riadiť tým, čo si poviem.

Pomaly prestávala rozumieť, či to to zvieratko stále berie ako hru, alebo zmenilo názor a dotyky sa premenili na útočenie a otravovanie vnútorného pokoja. Leží na koberci s vysokým chlpom, jemne vlní chvostom sprava doľava. Prižmúri jantárové oči, má ťa v paži.

A neviem vôbec, či to, čo píšem, niekedy raz padne niekomu na úžitok, či si tým niekedy raz zarobím na cappucino, ale - teraz by mal prísť slovný zvrat a utopické zakončenie - čo už, aj taký je život.

28. Už je slunko.

Zajtra idem na pohreb.
Stalo sa to v priebehu tohto týždňa, ktorý bol rovnako nefunkčný ako rozpadajúci sa most ku tým ostatným.
Pripila som si kvalitným rumom.
A upokojila poslednými darovanými cigaretami z malého balíčka.
Porozprávala komusi depresívne hlúposti o ľuďoch, najmä tých v nočáku (never more).
Zajtra vstávam, aby som cestovala domov k čiernemu oblečeniu a smútiacej rodine. Dokonca aj dvanásťročný chlapec by mal ísť. Ale ja im poviem, že radšej nie. Nech si po tom, čo prežil, nemusel ešte aj podať prvýkrát ruku so smrťou.

Prvýkrát sa to stalo.
Bolo to rovnako nečakané ako vlak bez meškania, dobré známky, čoby, dobrý život.
Krvavá, zasvinená, otrhaná, plačúca, zahanbená, podrobená, ponížená, znečistená Človekom a jeho kumpánmi. Ani po ceste domov jej nedali pokoj. A začalo to tak nevinne, číslom 3.
Len čo sa zobudila, nevedela tie slzy zastaviť.
Našťastie to s realitou nemá nič spoločné. Či?
Našťastie sa na také rýchlo zabúda. Najmä s niekým, kto príde a pomôže podávaním kúskov toaleťáku.

Rada by som písala o niečom veselšom, no som zahltená zrnením a vlnením, nepríjemným a štipľavým.
Aj tak si to zase prejdem všetko on my own a vyjdem ako "Víťaz je sám".
Žiadna zmena.

6. Výhľad ako jabĺčko.

Také miesto neexistuje.

Niečo, čo nachádzame na odlúpnutom kúsku starej tapety, na konci olejovej škvrny, na obrysoch nesprávne vyvŕtanej diery.

Chce to len prsty a habtílnosť.

A zbaviť sa červov zo zahnívajúceho dreva a plesnivejúcich stien. Nemám rukavice a ruky sú príliš cenné na vykonanie tohto rozsudku, musím ústami.

Prevaľujú sa mi na jazyku, šteklia ma na perách a ja mám neznesiteľný pocit, tušenie, zdivenie vlastnej mysle.

Napne ma prvýkrát. Všetky červy v ústach udržím. Mením miestnosť, hľadám vedro.

Napne ma druhýkrát, zvnútra sa mi zberá krik, ktorý nemá kadiaľ uniknúť na svet, kadiaľ sa narodiť. Neposkytujem dostatočný počet alternatív, premieňam sa na spotrebný tovar, nie, na motúz, ktorým sa zaväzuje balík ešte zabalený v novinách alebo tvrdšom papieri.

Nájdem vedro, stojí pod oknom s výhľadom do krásnej, zahmlenej krajiny. Má farbu jabĺčka a človeku by bolo do plaču z toľkej krásy. Dlhšie to nevydržím, vyvrátim sa do vedra. Červy sa miešajú so zvratkami, tvoria jedinú, pohyblivú zmesku, nestrávenú masu, nechutný obsah vnútorností. Ale ja neprestávam. Vraciam, vraciam, vraciam sa k vracaniu, vraciam sa len tak.

Čo zo mňa zostane, ak sa celá vyvrátim?

Bezvládne ležím na zemi, skvelý výhľad sa trblieta pol metra nado mnou. Počujem vtáctvo a jeseň. Počujem vlastný dych a cítim kropaje potu na čele.

Schúlim sa do seba.

Možno ja som veľký červ.


/obrázok: tumblr/

25. Pri jazyku, v ústach.

Bolela, táto pieseň bolela.

Pripomenulo jej to Japonsko, kde nikdy nebola. Možno vďaka filmu Lost in Translation, ktorý popravde nemá veľmi v obľube.

Nakláňajúce sa stromy vonku pred oknom, meniace sa na svetlá a animovaný nepokoj, na roztrapatené a neuveznené vlasy, vlasy bojovníkov.

Ženy, šmýkajúce sa na opätkoch po priechode pre chodcov, sukňa im robila plachtu.

A na druhú stranu, stretla sa s víziou statickosti, vyplienenosti ulíc, čistého neba, takého bezsenne bezhviezdneho, (lebo bolo vysvietené) až jej zovrelo všetky údy a na okamih bola cigareta tou najčistejšou formou samozapudenia (samozobudenia, šepkala)…

A znova prišiel ten obraz, kde jej ani postupnosť, tak prirodzená, 1 2 3 4 5 6 7 8 9… nedávala zmysel.

Porozumieť tomu chaosu, zapudiť sa, z rohov vymodelovať kruh, z toho má človek ruky dorezané.

Aspoň o ťarhu (to je skôr negatívne slovíčko), o váhu kníh sa človek môže oprieť.

Sú veci, ktorým človek nenarodený v správnom jazyku neporozumie.

28. Je to tak

že ak prevrhnem pohár
a jeho črepy sa rozprestrú po zemi
uvidím nás cez ne miľúbiť sa, dotýkať sa rúk?

25. Vyrovnanosť

ktorú strácam
považujem za nedosiahnuteľnú métu
pokiaľ sa aspoň na tridsať sekúnd neusmejem

a klamstvo sa stane pravdou
až tak
že nemám prehľad

a niektorí vidia pracovitosť a odvahu
a niektorí vidia zrútenie a paniku

ostatné neexistuje
niečo ako úsmev pred sekundou jeho vzniku
niečo ako zvratky vo vlasoch ráno v posteli

24.

..........."Bolo to inak; vôbec nešlo o to, aby som sa vyšplhal na posvätný strom, sedel som na ňom a odmietal z neho zliezť; nešlo o to, aby som sa vyvyšoval nad ľudí, mienil som žiť vo voľnom éteri medzi vzdušnými pomyseľnosťami Vecí. Neskôr som sa vôbec nehodlal vešať na lietajúce balóny, všemožne som sa usiloval klesnúť dolu; musel som si obuť topánky s olovenými topánkami. Niekedy sa mi pri troche šťastia podarilo na holých piesčinách dotknúť podmorských tvorov, ktorým som musel vymýšľať mená. Inokedy bolo všetko márne; na povrchu ma udržiavala neodolateľná ľahkosť. Nakoniec sa mi výškomer pokazil; raz sa vznášam, raz sa potápam, často oboje naraz, ako sa patrí v našej hre; zo zvyku zotrvávam vo vzduchu a bez ktovieakej nádeje sliedim po zemi."

Slová, Sartre

5. Škôlkarske reči.

Keď som bola malá, viedli sme v škole na prvom stupni zaujímavé debaty (zaujímavejšie ako v súčasnosti). Letela vtedy Angelina Jolie (ako Lara Croft si získala naše malé srdiečka) s adopciami rôznofarebných detí z rozvojových krajín. Ja a moje spolužiačky sme sa cítili byť rovnako dobré ako ona a predbiehali sme sa v originálnosti počtu a pôvodu našich potomkov. Jedna chcela černoška a malého číňanka. Druhá vlastných kučeravých mulatov s veľkými čokoládovými očami, ďalšia zlaté japonky.

Neviem, či to bolo len naším pohlavím, ale jedno je isté - vyrástli sme z toho.

A možno sme pochopili, koľko byrokracie na to treba, a najmä nervov, lebo strach o deti inej farby je minimálne zdvojnásobený všeobecnou (anti)náladou.

27. Stovežatá a tak ďalej.

____V panoráme Stovežatej často nachádzam neobvyklé budovy. Nepatria tam, kde stoja, no vďaka nim kompozícia mesta žije, dýcha, je premenlivá ako povrch mušle.

Schovávam sa do nej, keď si psy brúsia zuby. Rada by som ich nakŕmila, pokojne by som si z kostí mäso poodtŕhala, avšak úsmevy striedajúcich sa mesiacov prekazia moje rozhodnutie vždy, keď ho vyriekniem. To, čo vyslovím, unesie vietor a ktovie, kde nakoniec končí. Možno si sadne na rímsu a začne vyspevovať v husľovom kľúči. To by sa mi páčilo.

Dnes som ruky použila ako dáždnik. Pripomínali okná rokoka, zopäté k Bohu. Milujem ruky, milujem dlane, milujem čiary, ktoré ich pretínajú. Sú to maľby, náhodné, prepojené s nebom, hviezdnaté, dlane sú všetkým. Opršané voňali oblakmi a zlomeným slnkom, pokrútenými lúčmi.

Čas asi plynie, možno ako kroky v prašnej ceste. Občas ma cesta pritisne, začne sa obtáčať a nájdem sa objímajúc všetky jej strany. Klaustrofóbia neprichádza, je mi ako v perine.

Ani nemám veľmi o čom vravieť, len som chcela rozhýbať svoju myseľ, pretože sa nemá o čo prichytiť. Cítim sa ako letné svitanie.

Čo sa týka letných búrok, vždy pre mňa smutné časy. Mladšia som sedávala v obývačke s rodičmi, nehli ani brvou, ani nežmurkali, len koža sa im odlupovala, starli bez povšimnutia a vonku pršalo. Hudci si húdli, neúosná letargia ma vzala za srdce. Vždy som myslela na ľudí, ktorí sa stratili. A doteraz sami seba neobjavili. "Nedá sa nič robiť", vonku prší a je leto. Všetci sa od hnusu lepili po stoličkách, gaučoch i zemi. A ja som strácala dych v ich výparoch.

Cigaretový dym, hej, presne to vie uhladiť roztrasené dvojexpozície môjho motýlieho ja.

4. Veterná zástava.

Respektíve -

čo je fér a čo nie je?

Naháňačka v mhd-éčkových autobusoch skončila tak, že som sa ničoho nedohonila. Ničoho nedovolala. Prihovoril sa mi muž. Mladý, vyzeral byť neskúsený. Pýtal sa ma, ako sa dostane do centra mesta. Potom na mňa splietal niečo, čomu som nerozumela. Dívala som sa mu do očí, na pohybujúce sa pery, ale jeho hlas akoby nemal mnou počuteľnú frekvenciu. (Určite som vyzerala vyplašene, mám aj vlastné problémy!, určite som si myslela.) Zobrala som ho na zastávku.

Po chvíli som ho videla, ako drží za ruku plavé dievča a pomáha jej ťahať ťažký kufor. Štastne.

Začala som uvažovať, kde to som a ako som sa tam dostala.

Spomínam si na starú mamu, brala ma z bláznivého lunaparku nákupných centier, kde všetko blikalo, lesklo sa, hučalo a výskalo a priadlo a dunelo.

Odišla som balansujúc po kanálovej trubici.

Vrátila sa, aby ma stará mama postrčila do ďalšieho autobusu.

A stále bol nesprávny.

Ani neviem, kam som mala namierené, ale chuť sa tam dostať bola neprekonateľná. Tak silná, ako keď sa vám sníva o sexe a po zobudení by ste si povedali - ach, keby to tak bola pravda.

A potom sa vykrúcali krky.

A bežali sme po amazonskej zemi, vlhkej, tmavej, pulzujúcej. Deti lietali po oblohe ako ča(ka)jky, domorodci chytali ryby do rúk a slnko sa im odrážalo v kvapkách vody na rukách a ramenách a pleciach.

Niekde v diaľke horel oheň. Možno konečne niekto naukladal všetky autobusy na jednu kopu, polial benzínom ako čokoládovou polevou a bezmyšlienkovite zapálil. Tým ohňom sa však hlúpo prezradili nepriatelia. Sú to pijani, možno sa stala nešťastná náhoda, keď sa priveľmi radovali zo života. Netreba sa priveľmi radostiť, vždy sa zjaví nešťastná náhoda.

Klasové polia dymia. Vznáša sa z nich sivastý jed, dotkne sa obalu zeme a s potuteľným zvukom "pom" sa vráti späť ku nám. Nech sme prečo šťastní.

Hovorí sa, že ak sa hneváme alebo nenávidíme, spôsobujeme tým nešťastie vo forme nešťastných náhod, katastrof, neblaha na zemi. "Cítite sa aspoň trocha vinní?"

Sabotáž.

14. Nie je zlé, keď človek zablúdi.

Celý týždeň som sa bála.
Piatok na mňa zazeral, po kvapke dolieval do mojich snov čierne meDúzy.
Vždy to tak býva, keď som pred niečím väčším. Možno to v skutočnosti ani nie je veľké, len to tak beriem a beriem to príliš vážne. Ak sa však nájde niekto, s kým sa dá zadymiť na neverejnom dvorčeku školy (balkóniku so starými školskými stoličkami, ktorým sa odlupujú vrstvy dreva), tak situácia nie je až taká zlá. Ak zafúka vietor a polichotí mojím nohám, trčiacim zo sukne, tak to nie je až také zlé. Ak zlížem dobr(otiv)ú zmrzlinu na Hviezdku s neadekvátnym, tichým úsmevom, tak to nie je až také zlé.

Pondelok som čakala.
V utorok som čakala. Na ceste. S tohtoročnými prvými otlakmi na nohách. Prvýkrát som vystúpila na Vinohradoch. Prvýkrát som cestovala na juh, kde ulice znejú dvoma jazykmi a malomeštiactvo sa odráža vo všetkých sférach života. S K. sme mali pekný deň. Dovolila mi ochutnať čerešne vo vlaku, kôstky som jej vkladala do dlane, aby ich potom mohla naraz vyhodiť. Má milú rodinu. Byt jej sestry mi pripomínal leto strávené u babky. Ťažké závesy, železné konštrukcie, využívané ako kvetináč (črepník), bytové jadro, okná, ktoré sa otáčajú v strede, pichľavé koberce. Plavovlasé dievčatko, ktoré si v tichosti kreslí a chlapec s čerešňami na líci. Dostali sme kávu a minerálku (prvýkrát som mala nesku) a cupitali naspäť na vlak. Nadávala som, že mám zlé nohy. Vždy si musia vyžiadať ranku od topánok, ktoré si obúvam ako nové alebo po dlhšom čase. Vyložili sme si nohy, z klímy sme mali husiu kožu. Začali sme sa učiť po rusky. K. je veľmi nadaná na jazyky. Po pár minútach sme si vedeli vypýtať vodku a aj o ňu poprosiť a poďakovať. Dozvedela som sa, že Canberra je umelo vytvorené hlavné mesto. Chcela som si kúpiť His Dark Materials po anglicky, ale niečo ma zarazilo.

V stredu som cestovala. Znova Von Von a znova dobrý pocit, ktorý mi už dávno nekučeravil vlasy. Ohňostroje a zabudnuté štuple do uší. Opitá habtílnosť, potkanie chvosty, pivo, grcky, stratený telefón. Nájdená stabilita, babysitting, krásne, majestátne Brno.
Vo štvrtok som sa zabávala mrhaním a míňaním a vanitas vanitatum vo verzii pracovný deň a narodeniny v jednom. Jahoda sa usmievala a my s ňou.
A piatok som si radšej nechala ujsť.
Dnes som sa mala učiť kameru, ale nevedela som, čo od nás vlastne chceli, keďže namiesto hodín sme sedávali v kinosále s vyloženými nohami. Tak som spala.

Minulú nedeľu som strávila pekné popoludnie u mojej tety. Pomohla som jej zasadiť semienka (čokoľvek, čo rastie zo zeme, to mohlo byť), zahrala som sa s jej najmladšou dcérou (keď budem mať 30, ona bude v krásnej 15-ročnej puberte) a pokecala s ujom. T. bol vždy iný ako zvyšok mojej rodiny z otcovej strany. Vie povedať nie/áno bez obšmietačiek, jeho pragmatické a čierno-biele názory vždy zaskočia starých rodičov. Nie, že by boli zlé, len vie, čo chce. Rozprávali sme sa.
Je fanúšikom kávy a talianskej kuchyne. Raz by chcel reštauráciu, dovolím si povedať, takú, aspoň s jednou Michelinovou hviezdou. A potom prímorský bar, kde by pripravovali chutné rýchlovky a s rodinou by tam trávili celé leto. A ešte ranč v horách. Samotu. Vstávať za svitu, všetko obstarať, užiť si čas s rodinou a prírodou. Robiť na seba. Pýtal sa ma, či mám sny. Nechcela som klamať jemu ani sebe, tak som povedala nie.
"Naozaj nič nechceš?"
Nevedela som, čo povedať.
Tak som sa spýtala: "Ty si v mojom veku vedel, čo chceš?"
"Nie. Ale vedel som, že mám veľa povinností."

7. Ambient Ambivalent.

Obal maniaka, obraz od psychadelika.
Konvalinky, ruže, klinčeky, sirôtky, levanduľa.
Špagátom uviazané.
Vodou postriebrené.
Slnečné lúče padajú, sukne sa nadvihujú.
Na rukách sa presýpajú akvarelové rybičky.
Sklíčka jagavé na dne domáceho jazierka, tak pôsobia zložité v mozaike.
Zvonkohra odleskov v horúcom vetre.
Ozdôbka na okennom parapete.
Rezy skalpelom, pri niektorých našťastie len do nedeľného koláča.
Plní sme, jedlom.
Symetria pekného dňa.
Zbieranie jahôd, polievanie semiačok.
Detské ruky od piesku a kolená od hliny.


Mačka vás pozdravuje.

20. Oslepla som naoko.

Sekt šumne šumí.

Sex sektársky.

Šlabikár sadistu.

Slabomyseľný skok do súmraku.

Súznenie zmotaných slákov zubatých.

Somnambulista a jeho surové sny,

solí z rany hany honey,

stoličnou sa zráža.

Zo stoličky do sprašiveného dažďa.

Strašlivé zuby si zosadí,

strom zahojí,

a v krokoch bude písať básne.

Myslieť vlastné myslenie.

6.

Najlepšie časti čokolády sú začiatok a koniec.

19. Mix posledných dní iks.

V papučkách sa tancuje veľmi dobre.
Šúchajú po starých parketách, červenobiele, so sobíkom.
Sú staršími, no o to viac sadnú.

Pamätám si na jeden zmätený deň, bol dávno, ešte som hrávala na klavír.
Vymanila som sa zo stereotypu, náročne, utiekla som od bolesti pomocou tlaku a sily iných bolestí.
Vo vlaku som stretla mamičku s malým dieťaťom, boli z dediny, doprevádzali však anglicky hovoriacu pani. Viem, že som sa usmievala, viem, že boli veľmi milé.
Kúsok mušle, slimačej ulity, list sa mi odlúpol z kabáta.
Kráčala som ku Kozičkám, okolo budúcnosti, kde namiesto vyučovania prebiehal konkurz na komparz.
Ocitla som sa na výhľade. Sedela som, hompáľala nohami v samote.
Zrána bol sivý deň, mraky tvorili nepriepustnú jednoliatu kupolovitú šeď.
Špirály v očiach v konzistencii ploského kameňa.
Slová nefungujú, a pritom každý vďaka nemu fungujeme.
Knižky, mesto, klavír, staré sako, doteraz nerozlúštené, mokré nohy.
Utekanie na vlak. Hej, zháňala som, no len naoko. Aby sa nepovedalo.
O všetkom som vyrozprávala do zatajenia.
A aj tak som to mohla radšej spláchnuť.

Cencúľová bolesť,
oči štípu,
alergia na bielu.
Súmrakom buď,
uši striehnu,
poddáva sa dáviacim davom.
Kde sa pre boha pre satana stratila?

Tak to chodí.

1.2. Fáma Dráma.

Jon Jacobsen

Nedeľná únava.
Vieme, že nás niečo čaká. Možno to tu už je.
Chabne a ladne.
Akoby tie nervové ruže vplietali sa vždy, keď sú nablízku ústa.
Nepustia inam a inak.
Vo vnútri dúchajú do ohňa, hľadia cez misu vody.
Hodíme doň jablká, rozplavia sa po svete.
Poľudštia sa, zabudnú na čas.
Pripevnia sa lanom o strom v lese, umlátia cestu vzdušným snehom.
Vôňa zaniknutého, rámy bez obrazov.
Príjemné spoločenstvo spávania pod notami a s notami.
Rozthne mi gorálky na hrdle. Roztrhne mi hrdlo gorálkové.
Roztrhne mňa.
V náručí plnom nôt.

24. Medzi vet(v)ami.

Sedím na deke v obývačke, sedím v jedinom svetle, všade navôkol hustnúca tma. Prevaľujúce sa temné hmoty. Načahuje pazúrikmi zo sna, oči úzke čiary z notovej osnovy, rada cíti pri sebe veľkú človečinu. V odraze odrazu kníšu sa stromy pred vysvietenou kostolnou vežou. Toľký vietor, že by ma vzal, možno za ruku, možno ako igelitový sáčik. Susedia sú na tom vždy s ruchmi lepšie. Možno aj žalúzie majú krajšie. Mohla by som sa dívať do v rukách načretej vody. Možno by som videla seba, možno by som práve seba nevidela. V tom odraze odrazu ručičky času zanikajú medzi vet(v)ami. Žblnkajú okná, dymia obláčiky myšlienok a roztrapatené telové nálezy. Ťažko vnímam. Ako v bazéne. Čiary kachličiek oplesniveli, podľa dotyku vody nájdem sa pri prameni. Zo stromu prší, akoby ťažká clona, padlá opona vykrúcala ruky. Odškrabujem kôru. Jem kôru. Nájdem si miestočko a vstúpim dnu, kde zaspím. Za kôrou pulzuje život a v tomto rytme sa nájdem zasnívaná.
Snehové mušky pochytala tma. Čakám, kedy sa vietor uchytí k dverám. V jednote miesta a času. Takéto to je, pád do studne. Lezú po mne pavúci, ruky mám sieťami oblepené. Bez očí ako bez duše. Bez reči ako bez mysle. Údy polámané, bez hmatu ako bez tela. Čaká ma smrť, zdĺhavá a priama. Nevidím na oblohu, je rovnako zanesená ako moje zmysly. Spomienky sú roztrhané pančuchy. Biela krieda namaľuje otvor do tehál. Šklbaním z jamy vytryskne sila porážky. Už som v tráve, na ruke obrazce, opačne vytetované slovo OLKS. Takí sme a takí budeme.

1. Metalfetamín.

Čo k tomu, rok ku roku, slovo ku slovu.

Zase sme že vraj noví. Pre mňa to je len stres, dívanie sa z okna a reminiscencia, ktorej sa snažím vyhnúť. Premietanie a spätná väzba s postavami, ktorými sme bývali, ale už nie sme, pretože čas uplynul, mi nerobí dobre.

Čítam múdre slová pána Camusa, napĺňa mi obe hemisféry (keďže ako ľaváčka ich mám oveľa lepšie prepojené) a odmietam podľahnúť vnáraniu sa pod apatickú kôrku, mnou upečenú na mieru.

Všetko je príliš nezaujímavé, nič ma nerozhýbe, nič na mňa nezapôsobí, nič mnou nepohne. Emócie sú pre mňa už len ako héliový inhalátor, na chvíľu sa povznesiem a opäť vyprchám.

Mala by som konečne zájsť lekárovi. Niečo mi je. Aj vy vraciate pri stresovej situácii?

Keď už musím, tento rok bol výnimočný v tom, že - ani neviem ako - niektoré veci mi vyšli. Dostala som do daru sivé mačiatko, našlo si u nás domov. Prijali ma na výšku bez komplikácií, človek by povedal, že si to budem vážiť a držať hubu. Prechodila som kus sveta, odviazala som kus domova zo seba. Našla som si prácu nie kvôli peniazom, ale kvôli vzdelaniu. Udržujem vzťah, ktorý má viac ako rok.

Ale aj tak sa zo mňa všetko vlnito vyplavuje ako pri odlive.

Nemám rada ohňostroj.

Čoskoro sa zo mňa stane normou dospelší človek, už strácam poslednú spojitosť s teen-etapou.

Už nemám žiadny piesok či vietor na perách, znova sa vnorím do deky, prikryjem sa kronikami, zatúžim po čaji, pohladím mača po srsti. Snívam o tom, že sa jedného dňa premením na knihu.

A bol by pokoj.

Takto sa ani nespoznávam.