24. Medzi vet(v)ami.

Sedím na deke v obývačke, sedím v jedinom svetle, všade navôkol hustnúca tma. Prevaľujúce sa temné hmoty. Načahuje pazúrikmi zo sna, oči úzke čiary z notovej osnovy, rada cíti pri sebe veľkú človečinu. V odraze odrazu kníšu sa stromy pred vysvietenou kostolnou vežou. Toľký vietor, že by ma vzal, možno za ruku, možno ako igelitový sáčik. Susedia sú na tom vždy s ruchmi lepšie. Možno aj žalúzie majú krajšie. Mohla by som sa dívať do v rukách načretej vody. Možno by som videla seba, možno by som práve seba nevidela. V tom odraze odrazu ručičky času zanikajú medzi vet(v)ami. Žblnkajú okná, dymia obláčiky myšlienok a roztrapatené telové nálezy. Ťažko vnímam. Ako v bazéne. Čiary kachličiek oplesniveli, podľa dotyku vody nájdem sa pri prameni. Zo stromu prší, akoby ťažká clona, padlá opona vykrúcala ruky. Odškrabujem kôru. Jem kôru. Nájdem si miestočko a vstúpim dnu, kde zaspím. Za kôrou pulzuje život a v tomto rytme sa nájdem zasnívaná.
Snehové mušky pochytala tma. Čakám, kedy sa vietor uchytí k dverám. V jednote miesta a času. Takéto to je, pád do studne. Lezú po mne pavúci, ruky mám sieťami oblepené. Bez očí ako bez duše. Bez reči ako bez mysle. Údy polámané, bez hmatu ako bez tela. Čaká ma smrť, zdĺhavá a priama. Nevidím na oblohu, je rovnako zanesená ako moje zmysly. Spomienky sú roztrhané pančuchy. Biela krieda namaľuje otvor do tehál. Šklbaním z jamy vytryskne sila porážky. Už som v tráve, na ruke obrazce, opačne vytetované slovo OLKS. Takí sme a takí budeme.

1. Metalfetamín.

Čo k tomu, rok ku roku, slovo ku slovu.

Zase sme že vraj noví. Pre mňa to je len stres, dívanie sa z okna a reminiscencia, ktorej sa snažím vyhnúť. Premietanie a spätná väzba s postavami, ktorými sme bývali, ale už nie sme, pretože čas uplynul, mi nerobí dobre.

Čítam múdre slová pána Camusa, napĺňa mi obe hemisféry (keďže ako ľaváčka ich mám oveľa lepšie prepojené) a odmietam podľahnúť vnáraniu sa pod apatickú kôrku, mnou upečenú na mieru.

Všetko je príliš nezaujímavé, nič ma nerozhýbe, nič na mňa nezapôsobí, nič mnou nepohne. Emócie sú pre mňa už len ako héliový inhalátor, na chvíľu sa povznesiem a opäť vyprchám.

Mala by som konečne zájsť lekárovi. Niečo mi je. Aj vy vraciate pri stresovej situácii?

Keď už musím, tento rok bol výnimočný v tom, že - ani neviem ako - niektoré veci mi vyšli. Dostala som do daru sivé mačiatko, našlo si u nás domov. Prijali ma na výšku bez komplikácií, človek by povedal, že si to budem vážiť a držať hubu. Prechodila som kus sveta, odviazala som kus domova zo seba. Našla som si prácu nie kvôli peniazom, ale kvôli vzdelaniu. Udržujem vzťah, ktorý má viac ako rok.

Ale aj tak sa zo mňa všetko vlnito vyplavuje ako pri odlive.

Nemám rada ohňostroj.

Čoskoro sa zo mňa stane normou dospelší človek, už strácam poslednú spojitosť s teen-etapou.

Už nemám žiadny piesok či vietor na perách, znova sa vnorím do deky, prikryjem sa kronikami, zatúžim po čaji, pohladím mača po srsti. Snívam o tom, že sa jedného dňa premením na knihu.

A bol by pokoj.

Takto sa ani nespoznávam.