V papučkách sa tancuje veľmi dobre.
Šúchajú po starých parketách, červenobiele, so sobíkom.
Sú staršími, no o to viac sadnú.
Pamätám si na jeden zmätený deň, bol dávno, ešte som hrávala na klavír.
Vymanila som sa zo stereotypu, náročne, utiekla som od bolesti pomocou tlaku a sily iných bolestí.
Vo vlaku som stretla mamičku s malým dieťaťom, boli z dediny, doprevádzali však anglicky hovoriacu pani. Viem, že som sa usmievala, viem, že boli veľmi milé.
Kúsok mušle, slimačej ulity, list sa mi odlúpol z kabáta.
Kráčala som ku Kozičkám, okolo budúcnosti, kde namiesto vyučovania prebiehal konkurz na komparz.
Ocitla som sa na výhľade. Sedela som, hompáľala nohami v samote.
Zrána bol sivý deň, mraky tvorili nepriepustnú jednoliatu kupolovitú šeď.
Špirály v očiach v konzistencii ploského kameňa.
Slová nefungujú, a pritom každý vďaka nemu fungujeme.
Knižky, mesto, klavír, staré sako, doteraz nerozlúštené, mokré nohy.
Utekanie na vlak. Hej, zháňala som, no len naoko. Aby sa nepovedalo.
O všetkom som vyrozprávala do zatajenia.
A aj tak som to mohla radšej spláchnuť.
Cencúľová bolesť,
oči štípu,
alergia na bielu.
Súmrakom buď,
uši striehnu,
poddáva sa dáviacim davom.
Kde sa pre boha pre satana stratila?
Tak to chodí.
