27.7.15

27. Stovežatá a tak ďalej.

____V panoráme Stovežatej často nachádzam neobvyklé budovy. Nepatria tam, kde stoja, no vďaka nim kompozícia mesta žije, dýcha, je premenlivá ako povrch mušle.

Schovávam sa do nej, keď si psy brúsia zuby. Rada by som ich nakŕmila, pokojne by som si z kostí mäso poodtŕhala, avšak úsmevy striedajúcich sa mesiacov prekazia moje rozhodnutie vždy, keď ho vyriekniem. To, čo vyslovím, unesie vietor a ktovie, kde nakoniec končí. Možno si sadne na rímsu a začne vyspevovať v husľovom kľúči. To by sa mi páčilo.

Dnes som ruky použila ako dáždnik. Pripomínali okná rokoka, zopäté k Bohu. Milujem ruky, milujem dlane, milujem čiary, ktoré ich pretínajú. Sú to maľby, náhodné, prepojené s nebom, hviezdnaté, dlane sú všetkým. Opršané voňali oblakmi a zlomeným slnkom, pokrútenými lúčmi.

Čas asi plynie, možno ako kroky v prašnej ceste. Občas ma cesta pritisne, začne sa obtáčať a nájdem sa objímajúc všetky jej strany. Klaustrofóbia neprichádza, je mi ako v perine.

Ani nemám veľmi o čom vravieť, len som chcela rozhýbať svoju myseľ, pretože sa nemá o čo prichytiť. Cítim sa ako letné svitanie.

Čo sa týka letných búrok, vždy pre mňa smutné časy. Mladšia som sedávala v obývačke s rodičmi, nehli ani brvou, ani nežmurkali, len koža sa im odlupovala, starli bez povšimnutia a vonku pršalo. Hudci si húdli, neúosná letargia ma vzala za srdce. Vždy som myslela na ľudí, ktorí sa stratili. A doteraz sami seba neobjavili. "Nedá sa nič robiť", vonku prší a je leto. Všetci sa od hnusu lepili po stoličkách, gaučoch i zemi. A ja som strácala dych v ich výparoch.

Cigaretový dym, hej, presne to vie uhladiť roztrasené dvojexpozície môjho motýlieho ja.

4.7.15

4. Veterná zástava.


Respektíve -
čo je fér a čo nie je?
Naháňačka v mhd-éčkových autobusoch skončila tak, že som sa ničoho nedohonila. Ničoho nedovolala. Prihovoril sa mi muž. Mladý, vyzeral byť neskúsený. Pýtal sa ma, ako sa dostane do centra mesta. Potom na mňa splietal niečo, čomu som nerozumela. Dívala som sa mu do očí, na pohybujúce sa pery, ale jeho hlas akoby nemal mnou počuteľnú frekvenciu. (Určite som vyzerala vyplašene, mám aj vlastné problémy!, určite som si myslela.) Zobrala som ho na zastávku.
Po chvíli som ho videla, ako drží za ruku plavé dievča a pomáha jej ťahať ťažký kufor. Štastne.
Začala som uvažovať, kde to som a ako som sa tam dostala.
Spomínam si na starú mamu, brala ma z bláznivého lunaparku nákupných centier, kde všetko blikalo, lesklo sa, hučalo a výskalo a priadlo a dunelo.
Odišla som balansujúc po kanálovej trubici.
Vrátila sa, aby ma stará mama postrčila do ďalšieho autobusu.
A stále bol nesprávny.
Ani neviem, kam som mala namierené, ale chuť sa tam dostať bola neprekonateľná. Tak silná, ako keď sa vám sníva o sexe a po zobudení by ste si povedali - ach, keby to tak bola pravda.

A potom sa vykrúcali krky.
A bežali sme po amazonskej zemi, vlhkej, tmavej, pulzujúcej. Deti lietali po oblohe ako ča(ka)jky, domorodci chytali ryby do rúk a slnko sa im odrážalo v kvapkách vody na rukách a ramenách a pleciach.
Niekde v diaľke horel oheň. Možno konečne niekto naukladal všetky autobusy na jednu kopu, polial benzínom ako čokoládovou polevou a bezmyšlienkovite zapálil. Tým ohňom sa však hlúpo prezradili nepriatelia. Sú to pijani, možno sa stala nešťastná náhoda, keď sa priveľmi radovali zo života. Netreba sa priveľmi radostiť, vždy sa zjaví nešťastná náhoda.
Klasové polia dymia. Vznáša sa z nich sivastý jed, dotkne sa obalu zeme a s potuteľným zvukom "pom" sa vráti späť ku nám. Nech sme prečo šťastní.
Hovorí sa, že ak sa hneváme alebo nenávidíme, spôsobujeme tým nešťastie vo forme nešťastných náhod, katastrof, neblaha na zemi. "Cítite sa aspoň trocha vinní?"
Sabotáž.