28.8.15

28. Je to tak

že ak prevrhnem pohár
a jeho črepy sa rozprestrú po zemi
uvidím nás cez ne miľúbiť sa, dotýkať sa rúk?

25.8.15

25. Vyrovnanosť

ktorú strácam
považujem za nedosiahnuteľnú métu
pokiaľ sa aspoň na tridsať sekúnd neusmejem

a klamstvo sa stane pravdou
až tak
že nemám prehľad

a niektorí vidia pracovitosť a odvahu
a niektorí vidia zrútenie a paniku

ostatné neexistuje
niečo ako úsmev pred sekundou jeho vzniku
niečo ako zvratky vo vlasoch ráno v posteli

24.8.15

24.

..........."Bolo to inak; vôbec nešlo o to, aby som sa vyšplhal na posvätný strom, sedel som na ňom a odmietal z neho zliezť; nešlo o to, aby som sa vyvyšoval nad ľudí, mienil som žiť vo voľnom éteri medzi vzdušnými pomyseľnosťami Vecí. Neskôr som sa vôbec nehodlal vešať na lietajúce balóny, všemožne som sa usiloval klesnúť dolu; musel som si obuť topánky s olovenými topánkami. Niekedy sa mi pri troche šťastia podarilo na holých piesčinách dotknúť podmorských tvorov, ktorým som musel vymýšľať mená. Inokedy bolo všetko márne; na povrchu ma udržiavala neodolateľná ľahkosť. Nakoniec sa mi výškomer pokazil; raz sa vznášam, raz sa potápam, často oboje naraz, ako sa patrí v našej hre; zo zvyku zotrvávam vo vzduchu a bez ktovieakej nádeje sliedim po zemi."

Slová, Sartre

5.8.15

5. Škôlkarske reči.

Keď som bola malá, viedli sme v škole na prvom stupni zaujímavé debaty (zaujímavejšie ako v súčasnosti). Letela vtedy Angelina Jolie (ako Lara Croft si získala naše malé srdiečka) s adopciami rôznofarebných detí z rozvojových krajín. Ja a moje spolužiačky sme sa cítili byť rovnako dobré ako ona a predbiehali sme sa v originálnosti počtu a pôvodu našich potomkov. Jedna chcela černoška a malého číňanka. Druhá vlastných kučeravých mulatov s veľkými čokoládovými očami, ďalšia zlaté japonky.
Neviem, či to bolo len naším pohlavím, ale jedno je isté - vyrástli sme z toho.
A možno sme pochopili, koľko byrokracie na to treba, a najmä nervov, lebo strach o deti inej farby je minimálne zdvojnásobený všeobecnou (anti)náladou.