25.9.15

25. Pri jazyku, v ústach.

Bolela, táto pieseň bolela.
Pripomenulo jej to Japonsko, kde nikdy nebola. Možno vďaka filmu Lost in Translation, ktorý popravde nemá veľmi v obľube.
Nakláňajúce sa stromy vonku pred oknom, meniace sa na svetlá a animovaný nepokoj, na roztrapatené a neuveznené vlasy, vlasy bojovníkov.
Ženy, šmýkajúce sa na opätkoch po priechode pre chodcov, sukňa im robila plachtu.
A na druhú stranu, stretla sa s víziou statickosti, vyplienenosti ulíc, čistého neba, takého bezsenne bezhviezdneho, (lebo bolo vysvietené) až jej zovrelo všetky údy a na okamih bola cigareta tou najčistejšou formou samozapudenia (samozobudenia, šepkala)…
A znova prišiel ten obraz, kde jej ani postupnosť, tak prirodzená, 1 2 3 4 5 6 7 8 9… nedávala zmysel.
Porozumieť tomu chaosu, zapudiť sa, z rohov vymodelovať kruh, z toho má človek ruky dorezané.
Aspoň o ťarhu (to je skôr negatívne slovíčko), o váhu kníh sa človek môže oprieť.
Sú veci, ktorým človek nenarodený v správnom jazyku neporozumie.