30.11.16

30. Nežne revolučný.


/Pravidelný zásek.
Hore schodami,
dolu rozpúšťajúcim sa voskom./

Padol prvý sneh.
Uvoľnil myseľ krehkým chladom, keď som sa dívala hore ulicou.
Píšem na malé lístočky, ktoré potom spaľujem v malom ohni zapaľovača.
Trčím v okne, telefonujem a nič z toho nie je dôležitejšie ako teplo, unikajúce z radiátora v presklenej miestnosti. Rýchlo sa stmieva a svetielka na vyhasnutom strome naprázno pregĺgajú.
Túžim potopiť sa v silnom prúde vodopádu, túžim po tom, aby moje telo rozrhala váha padajúcej, búrlivej tekutiny, aby odniesla moje časti ako bezfarebné kryhy.

Už len chvíľu, a zamrznutá silueta kráčajúcej postavy zmäkne a bude ju možno rozotrieť po rukách ani vosk. Chvíľu bude páliť. Po stvrdnutí a odlupnutí na nej zostanú odtlačky z brušiek prstov.

A tá námraza, srieň, čoskoro požerie farbu z lístia a zo šálov a aj električky budú vzdychať inú ódu a vtáky sa lapia do siete utkanej z hmly a konárov a topánky budú mať viac dier ako cez leto a všetko stratí melódiu a bude ťažko čokoľvek predpovedať.
Predpoklady sú pre deti, náhoda, náhoda je dospelosť.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára