24.12.16

24.

Jedného rána, kedy smútok nebude ležať na horiacom piesku, na vlhké mesto dopadne sneh, vietor vdýchne zvukové vibrácie, zem zhltne ľudí prízemných; zobudím sa, odviažem si z očí bielu stuhu, odpadnú mi mihalnice-ihličie, čas bez utrpenia stratí na hodnote, budem sa dívať do diaľky, na more v trojmom bode, na vznášajúce sa spomienkové lekná, na imelo meniace farbu na najčiernejšiu čerň, bozky budem cítiť na chĺpkoch, budú sa kĺzať každým milimetrom mojej kože,...
a všetko sa postupne rozpŕchne v odkvitnuté púpavie, putujúce semienka.

Snívam o smrti.

Keby som tak snívala o niečom inom. Ruky by mi mohli zoslabnúť, navliekla by som si zlaté okovy a poslušne tiahla za reťazou, ktorá možno nikde nekončí, a možno by som sa bála toho, ak by práve niekde končila. Bojím sa svojej sily, uvedomujem si, že stačí málo a veľa sily nebude mať dobrý dopad. Bojím sa ničivej sily, ktorú v sebe nosím. Bojím sa nasilu držať to čierne, smolné dieťa naďalej v mojej hrudi. Bojím sa, čo sa stane, ak ho vykŕmim i ak bude dlho hladovať.